Rádioaktívne žiarenie

Bunky majú tiež schopnosť poškodenie opravovať. Pokiaľ však poškodenie prekročí istú mieru alebo zasiahne citlivú časť bunky, môže byť škoda nenapraviteľná.

Život zasiahnutej bunky môže pokračovať týmito spôsobmi:

1. Bunka poškodenie opraví a bude žiť ďalej.

2. Bunka zahynie na následky rozsiahleho poškodenia. Potom záleží na počte mŕtvych buniek, či bude zasiahnutý aj celý organizmus. V prípade odumretia väčšieho počtu buniek môžu zlyhať postihnuté orgány a spôsobiť smrť. Ide o tzv. nestochastické účinky žiarenia, niekedy označované ako akútna choroba z ožiarenia:

• Vysoké dávky nad 30 Sv (Sievert) poškodia centrálny nervový systém tak, že smrť nastáva počas niekoľkých hodín alebo dní. Medzi príznaky patrí nevoľnosť, prudké zvracanie, dezorientácia, kóma.
• Nižšie dávky od 10 do 30 Sv spôsobia ťažké poškodenie vnútorných orgánov, najmä tráviaceho ústrojenstva. V prvých hodinách nasleduje nevoľnosť a zvracanie. Potom sa vnútri zažívacieho traktu objavia vredy, sprevádzané stratou tekutín a infekciami. Smrť nastáva počas niekoľkých týždňov, väčšinou kvôli neschopnosti poškodených buniek výstelky čreva vytvoriť delením novú generáciu.
• Dávky medzi 1 a 10 Sv vyvolajú najprv nevoľnosť a zvracanie. Potom nasleduje obdobie, kedy sa pacientovi uľaví. Polovica chorých však nakoniec zomiera na vážne poškodenie buniek v kostnej dreni, ktorá zásobuje organizmus krvou.

3. Bunka prežije, ale neopraví všetky poškodenia. V takomto prípade hrozí riziko, že vyvolá rakovinové bujenie, alebo že (ak ide o bunku pohlavných orgánov) sa jej poškodenie prejaví tým, že narodené dieťa bude mať vrodenú chybu. Vrodená chyba nemusí byť viditeľná, môže ísť o skrytú rakovinu, ktorá sa prejaví neskôr počas života dieťaťa. Ide o tzv. stochastické účinky žiarenia.

Do tejto oblasti patria účinky nízkych dávok žiarenia, najmä v prípade dlhodobého pôsobenia na človeka. Nebezpečenstvom malých dávok žiarenia sa zaoberá mnoho štúdií, tie ale nedospeli k jednoznačným záverom. Dlhodobo sa však ukazuje, že práve na dlhodobé účinky malých dávok žiarenia je ľudský organizmus omnoho citlivejší, ako sa skôr predpokladalo.

V zásade platí, že žiadna, ani najmenšia dávka, nie je úplne bezpečná - vždy zvyšuje riziko úmrtia človeka, väčšinou vznikom rakoviny. Otázkou zostáva, o koľko je riziko úmrtia dávkou zvýšené. Medzi odborníkmi sú rozdielne názory, veda však k rizikám žiarenia pristupuje stále opatrnejšie. Za posledných štyridsať rokov sa preto medzinárodne odporúčané limity radiačných dávok pre obyvateľov znížili 15-násobne. Dnes sú 1 mSv (milisievert) za rok.

Ďalší problém spočíva v tom, že pri nádoroch a genetických poškodeniach možno predpokladať iba nárast ich výskytu u celej populácie, ale v žiadnom jednotlivom prípade nie je možné rozoznať, či ide o následok ožiarenia.

Podľa súčasných medzinárodných autorít (ICRP, UNSCEAR, BEIR) sa riziko smrteľných následkov žiarenia pohybuje od 0,05 do 0,2 úmrtí na tzv. kolektívnu dávku 1 Sv. Kolektívna dávka znamená, že nezáleží na tom, či dostalo 1000 ľudí dávku 100 mSv alebo 10 000 ľudí dávku 10 mSv. Riziko úmrtia zostáva v obidvoch prípadoch rovnaké – v obidvoch prípadoch je možné očakávať predčasnú smrť 5 ľudí.

RÁDIOAKTIVITA
Rádioaktivita je jav vyskytujúci sa aj v prírode. Určité prvky sú prirodzene nestabilné, pričom spontánne uvoľňujú rôzne formy energie. Toto spontánne uvoľňovanie energiou nabitých častíc sa nazýva rádioaktivita.

Prirodzená rádioaktivita
Určité množstvo prirodzenej rádioaktivity pôsobí všade okolo nás. Všetky živé organizmy, vrátane nás ľudí, sú čiastočne rádioaktívne, pretože i taký prvok, ktorý je základom všetkých organických molekúl -  uhlík – existuje aj v rádioaktívnej forme.

Takmer všetky predmety vyskytujúce sa na Zemi sú čiastočne rádioaktívne, vyplýva to z ich zloženia. Od minerálov a hornín cez pôdu až po vodu.

Samozrejme aj táto prirodzená rádioaktivita je škodlivá. Tomuto žiareniu sa hovorí „pozadie“ a jeho intenzita závisí na konkrétnom mieste, pritom ale priemerná ročná dávna zostáva nemenná. Najväčší podiel na tomto žiarení má plyn radón, ktorý vzniká predovšetkým pri rozpade rádioaktívnych látok a sprevádza napríklad ložiská uránovej rudy, ako je tomu u nás na východe na Jahodnej.

Umelá rádioaktivita
Toto umelé žiarenie vzniká pôsobením človeka. Jeho zdrojom sú rádioaktívne látky používané v lekárstve, spád z nadzemných pokusov jadrových zbraní, ktoré boli až do roku 1963, kedy vstúpila do platnosti Dohoda o čiastočnom zastavení pokusov, veľmi bežné, zariadenia jadrového priemyslu a jadrový odpad. Aj keď umelá rádioaktivita má len relatívne malý podiel na celkovom množstve rádioaktivity okolo nás, môže mať omnoho silnejší účinok, než by sa dalo predpokladať. Niektoré z rádioaktívnych látok vyrábaných človekom (napríklad plutónium, resp. všetky prvky nachádzajúce sa v periodickej sústave prvkov za uránom, nazývané transurány) sa v prírode nevyskytujú. Iné sa síce vyskytujú, ak však preniknú do okolia ako výsledok ľudského pôsobenia, môžu mať iné fyzikálne či chemické vlastnosti, než aké majú v prírode. To môže zároveň prispieť k ich rozšíreniu v prírode, či k ich akumulácii v potravovom reťazci.

Navyše v okolí zaradenia emitujúceho žiarenie býva často vyššia úroveň rádioaktívneho žiarenia, než aký je celoštátny ročný priemer.

A to už nehovoríme o jadrových katastrofách, akými boli postihnuté mestá Hirošima, Nagasaki a Černobyľ, kde nie je namieste hovoriť o akomsi prirodzenom pozadí rádioaktivity.

Zo všeobecných výpočtov a porovnávania prirodzenej a umelej rádioaktivity nie je možné s určitosťou odvodzovať mieru rizika oboch žiarení. Okrem toho nebolo nikdy dokázané, že existujú dávky radiácie, ktoré nie sú nebezpečné.

Každé ďalšie zvýšenie stupňa ožiarenia znamená ďalšie a zbytočné zvýšenie zdravotného rizika.