Víchrica v Tatrách (2004) - Greenpeace mapoval následky a možný vplyv na životné prostredie priamo v teréne.
Zväčšiť obrázokMýtus č. 1: "Spracovanie kalamity nie je ťažba dreva"
Šíritelia tohoto mýtu nehovoria o tom, že chcú ťažiť drevo v tatranských rezerváciách. Presadzujú spracovanie kalamity, vyčistenie kalamitných plôch, ozdravné opatrenia, výchovné zásahy, ochranu lesa pred podkôrnikmi, pred požiarmi, a podobne. Vždy však ide o spílenie stromu motorovou pílou, teda o ťažbu dreva, čo predstavuje vážne poškodenie lesa v prísnych prírodných rezerváciách. Vo väčšine prípadov sa drevo z lesných porastov odvezie. Pri odvoze dreva dochádza k poškodeniu lesnej pôdy. Na odvoz dreva sa niekedy môže použiť aj vrtuľník. Pri takomto odvoze dreva nedochádza k priamemu poškodeniu pôdy, mŕtve drevo je však nevyhnutné pre zdravý vývoj tatranských lesov a po jeho odvoze bude v lese chýbať. O škodlivom vplyve nadmerného hluku, ktorý spôsobuje vrtuľník, ale aj motorová píla na plaché a ohrozené hlucháne, ktoré tam ešte žijú, ale aj na zdravie ľudí, ktorí si prišli do Tatier oddýchnuť, ani netreba hovoriť. Niekedy sa spílené stromy odkôrnia a ponechajú v lese, alebo postriekajú jedovatými látkami - insekticídmi. Oba zásahy vážne poškodzujú vzácne a ohrozené živočíchy, ktoré žijú alebo sa pohybujú po kôre stromov.
Mýtus č. 2: "Keď nebudeme ťažiť drevo v rezerváciách, lykožrút zožerie celé Tatry a potom celé Slovensko"
Veriaci v tento mýtus tvrdia, že ak nebudú ťažiť drevo v rezerváciách, premnoží sa lykožrút smrekový a dôjde k odumretiu všetkých smrekových lesov v Tatrách a kalamita sa rozšíri do okolitých pohorí. Ako príklad toho, že lykožrút zožerie všetky stromy, uvádzajú národný park Bavorský les v Nemecku.
Tieto tvrdenia takisto nie sú pravdivé. Práve ťažba dreva robená bežným spôsobom vytvára podmienky pre lykožrúta. Aj v TANAPe bolo mimo územia rezervácií možné ťažiť drevo. Napriek tomu tam bol premnožený lykožrút a odumierali staré a oslabené stromy. Praktické skúsenosti z klasických národných parkov potvrdili, že premnoženie lykožrúta v prísnych rezerváciách je možné od okolia izolovať vhodným systémom opatrení v ich okolí. Tatranskí lesníci si tieto postupy úspešne vyskúšali v oblasti Tatranskej Javoriny. V okolí rezervácií je potrebné včas vyhľadať napadnuté stromy, pred tým ako ich opustia lykožrúty. Takéto stromy treba včas spíliť a odviezť z lesa alebo spíliť a olúpať. Túto správne načasovanú ťažbu dreva je potrebné spojiť s použitím bariér feromónových lapačov na lykožrútov.
Ani pri najhoršom možnom vývoji premnoženia lykožrúta nedôjde k odumretiu všetkých dospelých stromov v Tatranských rezerváciách. Lykožrút sa živí len smrekom. V tatranských lesoch je hojne zastúpený smrekovec, borovica a kosodrevina, ktoré lykožrút nevyhľadáva. V lesoch s väčším zastúpením týchto drevín, v lesoch mladších ako 60 rokov, v rozpojených lesoch pod hornou hranicou lesa, v okolí potokov, v chladných údoliach sa premnoženie lykožrúta rýchlo tlmí. S pomocou feromónových lapačov je možne tlmiť premnoženie lykožrúta aj bez správne načasovanej ťažby dreva.
Smrekové lesy v národnom parku Bavorský les sa nachádzajú v oveľa nižších nadmorských výškach ako v Tatrách. Navyše išlo hlavne o rozsiahle staré a oslabené smrekové monokultúry, v ktorých sa viac ako 100 rokov hospodárilo. Teda napriek oveľa vhodnejším podmienkam pre premnoženie lykožrúta ako v Tatrách tu ostali ostrovy aj starších smrekov. Na izolovanie premnoženia od okolia stačil 500 m široký ochranný pás, kde sa vykonávali intenzívne opatrenia proti lykožrútovi.
V susednom poľskom Tatranskom národnom parku sa už viac ako 50 rokov v prísnych rezerváciách lesnícky nezasahuje. Lykožrút sa premnožil, a premnoženie skončilo samo, bez lesníckych zásahov.
Mýtus č. 3: "Ťažba kalamitného dreva je stratová"
V tatranských prírodných rezerváciách je väčšinou kvalitnejšie drevo ako tam, kde sa nevhodne hospodárilo. Tatranské smreky mimo rezervácii sú často poškodené hnilobou, prírodné lesy sú podstatne zdravšie. To je jednou z príčin snahy o ťažbu v rezerváciách. Ale aj pri ponechaní dreva v rezervácii je ťažba ekonomický prínos. Vykonaná práca je dôvod na čerpanie štátnych dotácií alebo dobrovoľných zbierok občanov. Je paradoxné, že cieľom dotácií a zbierok je ochrana prírody.
Mýtus č. 4: "Lykožrút sa množí geometrickým radom"
Podľa šírených údajov by lykožrúty, ktoré sa vyroja z jedného neasanovaného kmeňa, mohli počas jedného roku zlikvidovať ďalších 200 000 stromov. Vedecky je však dokázané, že v Tatrách počas 2 - 3 ročnej kulminácie premnoženia sa z jedného neasanovaného kmeňa vyrojí toľko lykožrútov, koľko je schopných v tom istom roku napadnúť ďalších 5 stromov.
Prirodzení nepriatelia lykožrúta (ďatle, pestroše, parazitický hmyz a choroby) dokážu zlikvidovať všetkých lykožrútov v napadnutom strome. Ťažba dreva a insekticídy ohrozujú prirodzených nepriateľov lykožrúta.
Zástancovia tohto mýtu nie sú dostatočne oboznámení s biológiou lykožrúta smrekového. Obyčajne vytrhávajú vedecké fakty z kontextu bez toho, aby pochopili celú šírku danej problematiky.
Mýtus č. 5: "Lykožrút lieta desiatky kilometrov"
Ľudia veriaci v tento mýtus hovoria o tom, že lykožrút lieta desiatky kilometrov a všade tam kde doletí, likviduje stromy. Výskumy tieto tvrdenia nepotvrdzujú. Lykožrúty môžu obyčajne napádať stromy do vzdialenosti 500 - 1000 m od ich starého ohniska výskytu. Toto platí smerom po vrstevnici a nadol. Takto je to na hranici medzi rezerváciami a lesmi, ktoré sa môžu obhospodarovať v Tatrách. V Tatrách, smerom nahor, môže lykožrút s pomocou vzdušných prúdov zaletieť aj niekoľko kilometrov, to by sa však spravidla dostal do odolných lesov vo vnútri rezervácií. Tam lykožrút nie je problém.
Mýtus č. 6: "Ponechanie lesa na samovývoj je experiment, ktorý nemá v histórii obdobu".
Veriaci v tento mýtus sú dogmaticky presvedčení o tom, že lesy máme len vďaka činnosti lesníkov. Keď lesníci nebudú v lese ťažiť drevo, les zanikne po tom, ako ho zožerie lykožrút. Nie je to pravda. Lesy a lykožrúty tu boli milióny rokov pred tým, ako sa tu objavili lesníci. Premnoženia lykožrúta sa v lesoch periodicky opakujú. Lykožrút odstraňuje staré a oslabené stromy alebo porasty. Tým vytvára podmienky pre prirodzenú obnovu zdravého lesa. Umelo vysadený les nemá také kvality ako les, ktorý vznikol prirodzene.
Mýtus č. 7: "Keď necháme kalamitnú plochu bez zásahu, les sa bude obnovovať 300 až 400 rokov"
Veriaci v tento mýtus sú presvedčení, že les na kalamitnej ploche sa najrýchlejšie obnoví tak, že z plochy vyťažia všetko drevo a plochu umelo zalesnia. Keby to neurobili, les sa bude obnovovať 300 - 400 rokov.
Už dnes je na kalamitných plochách, ktoré neboli vyťažené, rozsiahle prirodzené zmladenie. Mladé stromčeky tu rýchlo odrastajú a pred horúcim slnkom a zverou sú chránené ležiacimi kmeňmi. Vetrové alebo lykožrútove kalamity sú práve prostriedok na prirodzenú obnovu zdravého zeleného lesa. Sú niečo ako "reset" v počítači. Z hľadiska ochrany prírody sú takéto plochy s prirodzene zmladeným zdravým zeleným lesom veľmi hodnotné a to už od prvej minúty po kalamite. V podstate tu vznikol prales. Navyše, nič nás to nestojí.
Po vyťažení dreva z kalamitnej plochy obyčajne vzniknú ťažko zalesniteľné holiny. Ťažké mechanizmy často zničia existujúce prirodzené zmladenie stromov. Tieto plochy bude potrebné viac krát nákladne umelo zalesňovať. Navyše umelo vypestované a umelo vysadené stromy trpia úpalom, žerom zveri a rôznymi chorobami. Nikdy nedosiahnu kvality prirodzene obnoveného lesa. Ťažbou dreva oberáme les o živiny a zdroje humusu. Pri ťažbe dreva dochádza k erózii pôdy a k jej znečisteniu olejmi. Po takejto ťažbe bude trvať minimálne 100 rokov, kým sa les bude môcť po ďalšej kalamite začať prirodzene obnovovať. Skryté porušenia lesného ekosystému môžu pretrvávať aj viac ako 500 rokov.
Mýtus č. 8: " Lykožrútom zničené lesné porasty neplnia celospoločenské funkcie lesa (vodohospodársku, pôdoochrannú, liečebnú, rekreačnú a estetickú).
Práve pod smrekmi, ktoré odumreli po útoku lykožrúta, sú vytvorené najvhodnejšie podmienky pre prirodzenú obnovu lesa. Les sa na takýchto plochách rýchle a prirodzene obnovuje. Mladé stromčeky sú chránené pred slnečným žiarením. Opadávajúca kôra slúži ako mulč, ktorý potláča burinu. Výlučky lykožrútov sú prirodzené hnojivo.
Viaceré výskumy na územiach, kde bol premnožený lykožrút, ukázali, že nedochádza k zníženiu schopnosti lesa plniť spoločenské funkcie, v porovnaní s lesom, kde sa ťaží drevo. Skôr naopak. V bezzásahových oblastiach nedochádza k erózii pôdy, k znečisteniu pôdy olejmi a iným negatívnym javom, ktoré súvisia s ťažbou dreva. Práve lesy, ktoré sú chránené pred ťažbou dreva, sú vyhľadávané turistami.
Žiaľ alternatíva k "lykožrútom zničeným porastom" nie sú zelené lesy, ale hlavne ťažko zalesniteľné kalamitné holiny, ktoré ostanú po ťažbe dreva. Práve takéto holiny neplnia spoločenské funkcie lesa.
Mýtus č. 9: Keď sa premnoží lykožrút, zničí sa prostredie pre život vzácneho hlucháňa.
Veriaci v tento falošný mýtus veria, že premnožený lykožrút zničí les, ostatne tam len mesačná krajina, a hlucháň nebude mať kde žiť.
Je to silná demagógia. Tvrdenia o tom, že premnoženie lykožrúta ničí biotop hlucháňa, takisto nie sú vedecky podložené. Lykožrút, smrek a hlucháň sú súčasťou jedného lesného ekosytému po milióny rokov. Lykožrút sa v lesoch pravidelne premnožoval a hlucháne žili v lesoch pokojne ďalej. Úbytok začal až vtedy, keď sa v lesoch začalo ťažiť drevo holorubmi, používať jedovaté insekticídy a poľovať. Problematikou hlucháňa na plochách po premnožení lykožrúta a ponechaných bez zásahu sa intenzívne zaoberali v Národnom parku Bavorský les. Viacročný intenzívny výskum potvrdil, že po premnožení lykožrúta začala narastať aj populácia hlucháňa.Hlucháň si môže spestriť svoju potravu rôznymi štádiami lykožrútov. V zime, keď sú jeho potravné zdroje limitované, môže nájsť lykožrútov v kôre, ktorá opadáva zo stromov, ktoré obsadil lykožrút. Navyše, vývraty a popadané odumreté stromy chránia hlucháňa pred predátormi ale aj pred pytliakmi.
Mýtus č. 10: Ťažbou dreva sa zachránime prostredie pre hlucháňa.
Veriaci v tento falošný mýtus tvrdia, že keď ťažia drevo, respektíve spracujú kalamitu, zabránia premnoženiu lykožrúta a zachránia životné prostredie pre hlucháňa. Veriaci v tento mýtus obyčajne presadzujú aj veľkoplošné letecké postreky lesov insekticídmi, len aby zabránili jeho premnoženiu. Tieto tvrdenia sú hlavne marketingová kampaň na presadenie ťažby dreva a letecké postreky insekticídmi v národných parkoch a prírodných rezerváciách.
Hlucháň potrebuje pre svoj život zachovalé komplexy prírodných lesov. Je veľmi plachý. V oblastiach, kde sa ťaží drevo, stavajú sa lesné cesty, protipožiarne pásy, používajú sa insekticídy, vymiera. Jeho vážny úbytok spôsobujú aj pytliaci a nelegálne panské poľovačky. Po roku 1989 tlak na posledné útočiská hlucháňa výrazne stúpol. V Nízkych Tatrách došlo k výraznému nárastu použitia holorubov (holorub v ekologickom zmysle). Začalo sa s leteckými postrekmi smrekových lesov jedovatými pesticídmi. Používané insekticídy sú jedovaté nie len pre hlucháňa, ale aj pre človeka.
Ťažba dreva, tak ako sa robí v súčasnosti, je práve hlavným dôvodom, prečo hlucháň vymiera. Keby bol tento falošný mýtus pravdivý, tak by sme mali všade plno hlucháňov, lebo skoro všade sú holoruby alebo veľké holiny po ťažbe kalamitného dreva.
Mýtus č. 11: Lykožrút žerie všetko, smrek, smrekovec, limbu, kosodrevinu a dokonca aj trávu. Keď sa premnoží, v Tatrách ostanú len skaly.
Veriaci v tento falošný mýtus, ktorý im potvrdil nemenovaný český profesor, tvrdia že keď sa lykožrút premnoží, jeho apetít nepozná prekážky a žerie všetko za radom. To znamená, že Tatry čaká veľmi čierna budúcnosť, ostanú tam len skaly.
Tento falošný mýtus zakladá na vzácnych a kurióznych prípadoch, ktoré sa stali na Šumave a čiastočne na názoroch, ktoré boli vedecky vyvrátené v 80 rokoch minulého storočia.
Vzácny nálet lykožrúta na borovicu blatku na Šumave som sám videl. Podľa mojich informácii tam však viac ako približne 99 % borovice blatky ostalo bez náletu. Takisto tam lykožrút nenapadol úplne všetky smreky. Aj v strede plôch zasiahnutých premoženým ostali skupinky smreku. Tráva tam stále rastie.
Ani premožený lykožrút si nevyberá stromy náhodne. Obsadzuje staré a oslabené stromy, hlavne vo veku nad 50 rokov. Nalietava prednostne na čerstvé, slnku vystavené okraje porastov, ktoré vznikli po vetrovej kalamite alebo ťažbe dreva. Stromy na čerstvých porastových okrajoch nie sú prispôsobené na extrémne tepelné podmienky na slnku vystavenej porastovej stene, kde sa náhle ocitli. Trpia suchom a teplom, to ich oslabuje a robí vhodnou potravou pre lykožrúta.
Nemusíme mať strach o tatranskú trávu, borovice, smrekovce a limby. Na plochách zasiahnutých lykožrútom sa prirodzene obnoví aj smrek, pokiaľ ich nezničíme ťažbou dreva.
Mýtus č. 12: Keď sa v Tatrách nebude ťažiť drevo, skončia ako Šumava.
Veriaci v tento falošný mýtus tvrdia, že keď sa v tatranských rezerváciách nebude v Tatrách ťažiť drevo, vznikne tam premnoženie lykožrúta takého rozsahu, ako na Šumave.Ani tento falošný mýtus nie je vedecky podložený. Smrekové lesy sú v Tatrách v oveľa väčšej nadmorskej výške ako na Šumave. Na Šumave sa lykožrút premnožil hlavne vo výškovej zóne, ktorá zodpovedá nášmu smreko-bukovo-jedľovému vegetačnému pásmu.
Tatranské rezervácie sú hlavne v smrekovom vegetačnom pásme, smrek je tam pôvodný. Ďalší faktor v neprospech lykožrúta je aj výrazné zastúpenie smrekovca a iných drevín v Tatrách. Máme tu aj veľké zastúpenie mladých porastov, ktoré takisto tlmia premnoženie, napríklad dno Tichej doliny.
Kalamita podobného rozsahu, ako na Šumave, je v Tatrách nepravdepodobná.
Materiál vypracoval Ing. Rastislav Jakuš PhD., odbornik na podkorny hmyz.
Šíritelia tohoto mýtu nehovoria o tom, že chcú ťažiť drevo v tatranských rezerváciách. Presadzujú spracovanie kalamity, vyčistenie kalamitných plôch, ozdravné opatrenia, výchovné zásahy, ochranu lesa pred podkôrnikmi, pred požiarmi, a podobne. Vždy však ide o spílenie stromu motorovou pílou, teda o ťažbu dreva, čo predstavuje vážne poškodenie lesa v prísnych prírodných rezerváciách. Vo väčšine prípadov sa drevo z lesných porastov odvezie. Pri odvoze dreva dochádza k poškodeniu lesnej pôdy. Na odvoz dreva sa niekedy môže použiť aj vrtuľník. Pri takomto odvoze dreva nedochádza k priamemu poškodeniu pôdy, mŕtve drevo je však nevyhnutné pre zdravý vývoj tatranských lesov a po jeho odvoze bude v lese chýbať. O škodlivom vplyve nadmerného hluku, ktorý spôsobuje vrtuľník, ale aj motorová píla na plaché a ohrozené hlucháne, ktoré tam ešte žijú, ale aj na zdravie ľudí, ktorí si prišli do Tatier oddýchnuť, ani netreba hovoriť. Niekedy sa spílené stromy odkôrnia a ponechajú v lese, alebo postriekajú jedovatými látkami - insekticídmi. Oba zásahy vážne poškodzujú vzácne a ohrozené živočíchy, ktoré žijú alebo sa pohybujú po kôre stromov.
Mýtus č. 2: "Keď nebudeme ťažiť drevo v rezerváciách, lykožrút zožerie celé Tatry a potom celé Slovensko"
Veriaci v tento mýtus tvrdia, že ak nebudú ťažiť drevo v rezerváciách, premnoží sa lykožrút smrekový a dôjde k odumretiu všetkých smrekových lesov v Tatrách a kalamita sa rozšíri do okolitých pohorí. Ako príklad toho, že lykožrút zožerie všetky stromy, uvádzajú národný park Bavorský les v Nemecku.
Tieto tvrdenia takisto nie sú pravdivé. Práve ťažba dreva robená bežným spôsobom vytvára podmienky pre lykožrúta. Aj v TANAPe bolo mimo územia rezervácií možné ťažiť drevo. Napriek tomu tam bol premnožený lykožrút a odumierali staré a oslabené stromy. Praktické skúsenosti z klasických národných parkov potvrdili, že premnoženie lykožrúta v prísnych rezerváciách je možné od okolia izolovať vhodným systémom opatrení v ich okolí. Tatranskí lesníci si tieto postupy úspešne vyskúšali v oblasti Tatranskej Javoriny. V okolí rezervácií je potrebné včas vyhľadať napadnuté stromy, pred tým ako ich opustia lykožrúty. Takéto stromy treba včas spíliť a odviezť z lesa alebo spíliť a olúpať. Túto správne načasovanú ťažbu dreva je potrebné spojiť s použitím bariér feromónových lapačov na lykožrútov.
Ani pri najhoršom možnom vývoji premnoženia lykožrúta nedôjde k odumretiu všetkých dospelých stromov v Tatranských rezerváciách. Lykožrút sa živí len smrekom. V tatranských lesoch je hojne zastúpený smrekovec, borovica a kosodrevina, ktoré lykožrút nevyhľadáva. V lesoch s väčším zastúpením týchto drevín, v lesoch mladších ako 60 rokov, v rozpojených lesoch pod hornou hranicou lesa, v okolí potokov, v chladných údoliach sa premnoženie lykožrúta rýchlo tlmí. S pomocou feromónových lapačov je možne tlmiť premnoženie lykožrúta aj bez správne načasovanej ťažby dreva.
Smrekové lesy v národnom parku Bavorský les sa nachádzajú v oveľa nižších nadmorských výškach ako v Tatrách. Navyše išlo hlavne o rozsiahle staré a oslabené smrekové monokultúry, v ktorých sa viac ako 100 rokov hospodárilo. Teda napriek oveľa vhodnejším podmienkam pre premnoženie lykožrúta ako v Tatrách tu ostali ostrovy aj starších smrekov. Na izolovanie premnoženia od okolia stačil 500 m široký ochranný pás, kde sa vykonávali intenzívne opatrenia proti lykožrútovi.
V susednom poľskom Tatranskom národnom parku sa už viac ako 50 rokov v prísnych rezerváciách lesnícky nezasahuje. Lykožrút sa premnožil, a premnoženie skončilo samo, bez lesníckych zásahov.
Mýtus č. 3: "Ťažba kalamitného dreva je stratová"
V tatranských prírodných rezerváciách je väčšinou kvalitnejšie drevo ako tam, kde sa nevhodne hospodárilo. Tatranské smreky mimo rezervácii sú často poškodené hnilobou, prírodné lesy sú podstatne zdravšie. To je jednou z príčin snahy o ťažbu v rezerváciách. Ale aj pri ponechaní dreva v rezervácii je ťažba ekonomický prínos. Vykonaná práca je dôvod na čerpanie štátnych dotácií alebo dobrovoľných zbierok občanov. Je paradoxné, že cieľom dotácií a zbierok je ochrana prírody.
Mýtus č. 4: "Lykožrút sa množí geometrickým radom"
Podľa šírených údajov by lykožrúty, ktoré sa vyroja z jedného neasanovaného kmeňa, mohli počas jedného roku zlikvidovať ďalších 200 000 stromov. Vedecky je však dokázané, že v Tatrách počas 2 - 3 ročnej kulminácie premnoženia sa z jedného neasanovaného kmeňa vyrojí toľko lykožrútov, koľko je schopných v tom istom roku napadnúť ďalších 5 stromov.
Prirodzení nepriatelia lykožrúta (ďatle, pestroše, parazitický hmyz a choroby) dokážu zlikvidovať všetkých lykožrútov v napadnutom strome. Ťažba dreva a insekticídy ohrozujú prirodzených nepriateľov lykožrúta.
Zástancovia tohto mýtu nie sú dostatočne oboznámení s biológiou lykožrúta smrekového. Obyčajne vytrhávajú vedecké fakty z kontextu bez toho, aby pochopili celú šírku danej problematiky.
Mýtus č. 5: "Lykožrút lieta desiatky kilometrov"
Ľudia veriaci v tento mýtus hovoria o tom, že lykožrút lieta desiatky kilometrov a všade tam kde doletí, likviduje stromy. Výskumy tieto tvrdenia nepotvrdzujú. Lykožrúty môžu obyčajne napádať stromy do vzdialenosti 500 - 1000 m od ich starého ohniska výskytu. Toto platí smerom po vrstevnici a nadol. Takto je to na hranici medzi rezerváciami a lesmi, ktoré sa môžu obhospodarovať v Tatrách. V Tatrách, smerom nahor, môže lykožrút s pomocou vzdušných prúdov zaletieť aj niekoľko kilometrov, to by sa však spravidla dostal do odolných lesov vo vnútri rezervácií. Tam lykožrút nie je problém.
Mýtus č. 6: "Ponechanie lesa na samovývoj je experiment, ktorý nemá v histórii obdobu".
Veriaci v tento mýtus sú dogmaticky presvedčení o tom, že lesy máme len vďaka činnosti lesníkov. Keď lesníci nebudú v lese ťažiť drevo, les zanikne po tom, ako ho zožerie lykožrút. Nie je to pravda. Lesy a lykožrúty tu boli milióny rokov pred tým, ako sa tu objavili lesníci. Premnoženia lykožrúta sa v lesoch periodicky opakujú. Lykožrút odstraňuje staré a oslabené stromy alebo porasty. Tým vytvára podmienky pre prirodzenú obnovu zdravého lesa. Umelo vysadený les nemá také kvality ako les, ktorý vznikol prirodzene.
Mýtus č. 7: "Keď necháme kalamitnú plochu bez zásahu, les sa bude obnovovať 300 až 400 rokov"
Veriaci v tento mýtus sú presvedčení, že les na kalamitnej ploche sa najrýchlejšie obnoví tak, že z plochy vyťažia všetko drevo a plochu umelo zalesnia. Keby to neurobili, les sa bude obnovovať 300 - 400 rokov.
Už dnes je na kalamitných plochách, ktoré neboli vyťažené, rozsiahle prirodzené zmladenie. Mladé stromčeky tu rýchlo odrastajú a pred horúcim slnkom a zverou sú chránené ležiacimi kmeňmi. Vetrové alebo lykožrútove kalamity sú práve prostriedok na prirodzenú obnovu zdravého zeleného lesa. Sú niečo ako "reset" v počítači. Z hľadiska ochrany prírody sú takéto plochy s prirodzene zmladeným zdravým zeleným lesom veľmi hodnotné a to už od prvej minúty po kalamite. V podstate tu vznikol prales. Navyše, nič nás to nestojí.
Po vyťažení dreva z kalamitnej plochy obyčajne vzniknú ťažko zalesniteľné holiny. Ťažké mechanizmy často zničia existujúce prirodzené zmladenie stromov. Tieto plochy bude potrebné viac krát nákladne umelo zalesňovať. Navyše umelo vypestované a umelo vysadené stromy trpia úpalom, žerom zveri a rôznymi chorobami. Nikdy nedosiahnu kvality prirodzene obnoveného lesa. Ťažbou dreva oberáme les o živiny a zdroje humusu. Pri ťažbe dreva dochádza k erózii pôdy a k jej znečisteniu olejmi. Po takejto ťažbe bude trvať minimálne 100 rokov, kým sa les bude môcť po ďalšej kalamite začať prirodzene obnovovať. Skryté porušenia lesného ekosystému môžu pretrvávať aj viac ako 500 rokov.
Mýtus č. 8: " Lykožrútom zničené lesné porasty neplnia celospoločenské funkcie lesa (vodohospodársku, pôdoochrannú, liečebnú, rekreačnú a estetickú).
Práve pod smrekmi, ktoré odumreli po útoku lykožrúta, sú vytvorené najvhodnejšie podmienky pre prirodzenú obnovu lesa. Les sa na takýchto plochách rýchle a prirodzene obnovuje. Mladé stromčeky sú chránené pred slnečným žiarením. Opadávajúca kôra slúži ako mulč, ktorý potláča burinu. Výlučky lykožrútov sú prirodzené hnojivo.
Viaceré výskumy na územiach, kde bol premnožený lykožrút, ukázali, že nedochádza k zníženiu schopnosti lesa plniť spoločenské funkcie, v porovnaní s lesom, kde sa ťaží drevo. Skôr naopak. V bezzásahových oblastiach nedochádza k erózii pôdy, k znečisteniu pôdy olejmi a iným negatívnym javom, ktoré súvisia s ťažbou dreva. Práve lesy, ktoré sú chránené pred ťažbou dreva, sú vyhľadávané turistami.
Žiaľ alternatíva k "lykožrútom zničeným porastom" nie sú zelené lesy, ale hlavne ťažko zalesniteľné kalamitné holiny, ktoré ostanú po ťažbe dreva. Práve takéto holiny neplnia spoločenské funkcie lesa.
Mýtus č. 9: Keď sa premnoží lykožrút, zničí sa prostredie pre život vzácneho hlucháňa.
Veriaci v tento falošný mýtus veria, že premnožený lykožrút zničí les, ostatne tam len mesačná krajina, a hlucháň nebude mať kde žiť.
Je to silná demagógia. Tvrdenia o tom, že premnoženie lykožrúta ničí biotop hlucháňa, takisto nie sú vedecky podložené. Lykožrút, smrek a hlucháň sú súčasťou jedného lesného ekosytému po milióny rokov. Lykožrút sa v lesoch pravidelne premnožoval a hlucháne žili v lesoch pokojne ďalej. Úbytok začal až vtedy, keď sa v lesoch začalo ťažiť drevo holorubmi, používať jedovaté insekticídy a poľovať. Problematikou hlucháňa na plochách po premnožení lykožrúta a ponechaných bez zásahu sa intenzívne zaoberali v Národnom parku Bavorský les. Viacročný intenzívny výskum potvrdil, že po premnožení lykožrúta začala narastať aj populácia hlucháňa.Hlucháň si môže spestriť svoju potravu rôznymi štádiami lykožrútov. V zime, keď sú jeho potravné zdroje limitované, môže nájsť lykožrútov v kôre, ktorá opadáva zo stromov, ktoré obsadil lykožrút. Navyše, vývraty a popadané odumreté stromy chránia hlucháňa pred predátormi ale aj pred pytliakmi.
Mýtus č. 10: Ťažbou dreva sa zachránime prostredie pre hlucháňa.
Veriaci v tento falošný mýtus tvrdia, že keď ťažia drevo, respektíve spracujú kalamitu, zabránia premnoženiu lykožrúta a zachránia životné prostredie pre hlucháňa. Veriaci v tento mýtus obyčajne presadzujú aj veľkoplošné letecké postreky lesov insekticídmi, len aby zabránili jeho premnoženiu. Tieto tvrdenia sú hlavne marketingová kampaň na presadenie ťažby dreva a letecké postreky insekticídmi v národných parkoch a prírodných rezerváciách.
Hlucháň potrebuje pre svoj život zachovalé komplexy prírodných lesov. Je veľmi plachý. V oblastiach, kde sa ťaží drevo, stavajú sa lesné cesty, protipožiarne pásy, používajú sa insekticídy, vymiera. Jeho vážny úbytok spôsobujú aj pytliaci a nelegálne panské poľovačky. Po roku 1989 tlak na posledné útočiská hlucháňa výrazne stúpol. V Nízkych Tatrách došlo k výraznému nárastu použitia holorubov (holorub v ekologickom zmysle). Začalo sa s leteckými postrekmi smrekových lesov jedovatými pesticídmi. Používané insekticídy sú jedovaté nie len pre hlucháňa, ale aj pre človeka.
Ťažba dreva, tak ako sa robí v súčasnosti, je práve hlavným dôvodom, prečo hlucháň vymiera. Keby bol tento falošný mýtus pravdivý, tak by sme mali všade plno hlucháňov, lebo skoro všade sú holoruby alebo veľké holiny po ťažbe kalamitného dreva.
Mýtus č. 11: Lykožrút žerie všetko, smrek, smrekovec, limbu, kosodrevinu a dokonca aj trávu. Keď sa premnoží, v Tatrách ostanú len skaly.
Veriaci v tento falošný mýtus, ktorý im potvrdil nemenovaný český profesor, tvrdia že keď sa lykožrút premnoží, jeho apetít nepozná prekážky a žerie všetko za radom. To znamená, že Tatry čaká veľmi čierna budúcnosť, ostanú tam len skaly.
Tento falošný mýtus zakladá na vzácnych a kurióznych prípadoch, ktoré sa stali na Šumave a čiastočne na názoroch, ktoré boli vedecky vyvrátené v 80 rokoch minulého storočia.
Vzácny nálet lykožrúta na borovicu blatku na Šumave som sám videl. Podľa mojich informácii tam však viac ako približne 99 % borovice blatky ostalo bez náletu. Takisto tam lykožrút nenapadol úplne všetky smreky. Aj v strede plôch zasiahnutých premoženým ostali skupinky smreku. Tráva tam stále rastie.
Ani premožený lykožrút si nevyberá stromy náhodne. Obsadzuje staré a oslabené stromy, hlavne vo veku nad 50 rokov. Nalietava prednostne na čerstvé, slnku vystavené okraje porastov, ktoré vznikli po vetrovej kalamite alebo ťažbe dreva. Stromy na čerstvých porastových okrajoch nie sú prispôsobené na extrémne tepelné podmienky na slnku vystavenej porastovej stene, kde sa náhle ocitli. Trpia suchom a teplom, to ich oslabuje a robí vhodnou potravou pre lykožrúta.
Nemusíme mať strach o tatranskú trávu, borovice, smrekovce a limby. Na plochách zasiahnutých lykožrútom sa prirodzene obnoví aj smrek, pokiaľ ich nezničíme ťažbou dreva.
Mýtus č. 12: Keď sa v Tatrách nebude ťažiť drevo, skončia ako Šumava.
Veriaci v tento falošný mýtus tvrdia, že keď sa v tatranských rezerváciách nebude v Tatrách ťažiť drevo, vznikne tam premnoženie lykožrúta takého rozsahu, ako na Šumave.Ani tento falošný mýtus nie je vedecky podložený. Smrekové lesy sú v Tatrách v oveľa väčšej nadmorskej výške ako na Šumave. Na Šumave sa lykožrút premnožil hlavne vo výškovej zóne, ktorá zodpovedá nášmu smreko-bukovo-jedľovému vegetačnému pásmu.
Tatranské rezervácie sú hlavne v smrekovom vegetačnom pásme, smrek je tam pôvodný. Ďalší faktor v neprospech lykožrúta je aj výrazné zastúpenie smrekovca a iných drevín v Tatrách. Máme tu aj veľké zastúpenie mladých porastov, ktoré takisto tlmia premnoženie, napríklad dno Tichej doliny.
Kalamita podobného rozsahu, ako na Šumave, je v Tatrách nepravdepodobná.
Materiál vypracoval Ing. Rastislav Jakuš PhD., odbornik na podkorny hmyz.
