Ste tu:
Pohreb neznámeho dieťaťa. Toto neznáme dieťa sa stalo ikonou väbec najhoršej priemyselnej tragédie v dejinách, ktorú spôsobila americká spoločnosť Union Carbide.
Zväčšiť obrázok
Pri operácií v chemickej továrni UCIL (Union Carbide India Ltd), ktorá sa
špecializovala na výrobu pesticídov, najmä na rizikový Sevin (ktorého
používanie je dnes vo väčšine vyspelých krajín zakázané), vniklo väčšie
množstvo vody do veľkoobjemového kontejneru, v ktorom bol skladovaný
metylisokyanid. To vyvolalo búrlivú reakciu, ktorá mala za následok
obrovské zvýšenie tlaku a teploty. Nastala explózia. Vietor rozniesol
smrtiaci chemický kokteil do okolia. Nikto nebol varovaný, pretože
poplašné zariadenie bolo vypnuté. Počas jedinej noci tak na následky
otravy zomrelo niekoľko tisíc ľudí.
Účinok jedov na ľudí žijúcich v okolí továrne bol strašlivý. Mnohí zomreli vo svojich posteliach. Iní sa oslepení vypotácali zo svojich domov, dusili sa a zomreli na ulici. Ešte viac ľudí zomrelo neskôr v centrách prvej pomoci a v nemocnici. Jedovaté plyny ľuďom spálili oči a pľúca, dostali sa do krvného obehu a poškodili množstvo ďalších telesných funkcii. Prvými akútnymi príznakmi u postihnutých boli zvracanie a pocity pálenia v očiach, v nose a v krku. Smrť väčšinou spôsobilo zlyhanie dýchacích funkcii. V niektorých prípadoch spôsobili toxické plyny tak masívnu vnútornú sekréciu, že sa pľúca zaplnili tekutinou. U iných viedlo k uduseniu kŕčovité stiahnutie dýchacích ciest.
Do troch dní po havárii zomrelo na následky priameho kontaktu s toxickými látkami podľa odhadov na osem tisíc ľudí. Ďalších 500.000 ľudí vážne ochorelo. Odhaduje sa, že dnes, po dvadsiatich rokoch, zomrelo na následky tejto havárie najmenej 20 tisíc ľudí! Dopadom tejto tragédie je utrpenie už tretej generácie obetí – detí rodičov, ktorí sa narodili až po nešťastí. Objavujú sa u nich poruchy mozgu, hormonálne poruchy, narušenie imunitného systému, rakovina, tuberkulóza a ďalšie vážne ochorenia. Je to hrozivé dedičstvo, ktorému nie je možné uniknúť.
Za tragédiu dodnes nikoho nepotrestali. Vtedajšiemu šéfovi indickej pobočky koncernu Warenovi Andersonovi sa darí úspešne vyhýbať súdu. Spojené štáty ho 16 rokov odmietali vydať s odôvodnením, že nie je známe miesto jeho pobytu. Na "Bin-Ládina Západu," ako Andersona v Indii volajú, dokonca vydali aj medzinárodný zatykač. V roku 2002 ho aktivisti Greenpeace objavili v jeho honosnej vile v New Yorku a odovzdali mu predvolanie pred súd. Anderson však vyhlásil, že sa necíti vinný.
Spoločnosť Union Carbide bola požiadaná, aby odškodnila aspoň tých, ktorí zostali trvalo práceneschopní. Firma však odmietala zaplatiť 220 miliónov dolárov, ktoré v rámci tzv. predbežného vyrovnania požadovali organizácie združujúce obete katastrofy. Spoločnosť radšej po roky platila armádu právnikov, ktorým sa úspešne darilo predlžovať nekonečné súdne spory.
Nakoniec sa v roku 1989 indická vláda rozhodla pristúpiť na mimosúdne vyrovnanie vo výške 470 mil. dolárov. Výplata odškodnenia predstavovala priemerne 270 až 530 dolárov na osobu. To postihnutím často nestačilo ani na zaplatenie potrebnej lekárskej starostlivosti za posledných 5 rokov. Pritom mnoho z týchto ľudí a ich deti je i naďalej chorých a pravdepodobne zostanú postihnutí celý život. Ďalších približne 100.000 ľudí stále potrebuje akútnu lekársku starostlivosť, ale kompenzácie sa na nich nevzťahujú.
Havária v Bhópále je učebnicovým príkladom toho, ako chemický priemysel odmieta prijať zodpovednosť za škody, ktoré preukázateľne spáchal. V roku 1999 spoločnosť Union Carbide fúzovala s firmou Dow Chemicals (ďalej len Dow). Dow odkúpil Union Carbide za 9,3 miliardy dolárov, čím vznikla druhá najväčšia chemická spoločnosť na svete. Ročné príjmy Dow dnes presahujú 20 miliárd dolárov a jeho majetok je viac než 30 miliárd dolárov. Dow však kúpou spoločnosti Union Carbide nezískal iba jej majetok, ale záväzky. Morálnu zodpovednosť za tragédiu v Bhópálu však Dow odmieta pripustiť. Vraj preto, že právna zodpovednosť je stále ešte skúmaná americkými súdmi...
Účinok jedov na ľudí žijúcich v okolí továrne bol strašlivý. Mnohí zomreli vo svojich posteliach. Iní sa oslepení vypotácali zo svojich domov, dusili sa a zomreli na ulici. Ešte viac ľudí zomrelo neskôr v centrách prvej pomoci a v nemocnici. Jedovaté plyny ľuďom spálili oči a pľúca, dostali sa do krvného obehu a poškodili množstvo ďalších telesných funkcii. Prvými akútnymi príznakmi u postihnutých boli zvracanie a pocity pálenia v očiach, v nose a v krku. Smrť väčšinou spôsobilo zlyhanie dýchacích funkcii. V niektorých prípadoch spôsobili toxické plyny tak masívnu vnútornú sekréciu, že sa pľúca zaplnili tekutinou. U iných viedlo k uduseniu kŕčovité stiahnutie dýchacích ciest.
Do troch dní po havárii zomrelo na následky priameho kontaktu s toxickými látkami podľa odhadov na osem tisíc ľudí. Ďalších 500.000 ľudí vážne ochorelo. Odhaduje sa, že dnes, po dvadsiatich rokoch, zomrelo na následky tejto havárie najmenej 20 tisíc ľudí! Dopadom tejto tragédie je utrpenie už tretej generácie obetí – detí rodičov, ktorí sa narodili až po nešťastí. Objavujú sa u nich poruchy mozgu, hormonálne poruchy, narušenie imunitného systému, rakovina, tuberkulóza a ďalšie vážne ochorenia. Je to hrozivé dedičstvo, ktorému nie je možné uniknúť.
Za tragédiu dodnes nikoho nepotrestali. Vtedajšiemu šéfovi indickej pobočky koncernu Warenovi Andersonovi sa darí úspešne vyhýbať súdu. Spojené štáty ho 16 rokov odmietali vydať s odôvodnením, že nie je známe miesto jeho pobytu. Na "Bin-Ládina Západu," ako Andersona v Indii volajú, dokonca vydali aj medzinárodný zatykač. V roku 2002 ho aktivisti Greenpeace objavili v jeho honosnej vile v New Yorku a odovzdali mu predvolanie pred súd. Anderson však vyhlásil, že sa necíti vinný.
Spoločnosť Union Carbide bola požiadaná, aby odškodnila aspoň tých, ktorí zostali trvalo práceneschopní. Firma však odmietala zaplatiť 220 miliónov dolárov, ktoré v rámci tzv. predbežného vyrovnania požadovali organizácie združujúce obete katastrofy. Spoločnosť radšej po roky platila armádu právnikov, ktorým sa úspešne darilo predlžovať nekonečné súdne spory.
Nakoniec sa v roku 1989 indická vláda rozhodla pristúpiť na mimosúdne vyrovnanie vo výške 470 mil. dolárov. Výplata odškodnenia predstavovala priemerne 270 až 530 dolárov na osobu. To postihnutím často nestačilo ani na zaplatenie potrebnej lekárskej starostlivosti za posledných 5 rokov. Pritom mnoho z týchto ľudí a ich deti je i naďalej chorých a pravdepodobne zostanú postihnutí celý život. Ďalších približne 100.000 ľudí stále potrebuje akútnu lekársku starostlivosť, ale kompenzácie sa na nich nevzťahujú.
Havária v Bhópále je učebnicovým príkladom toho, ako chemický priemysel odmieta prijať zodpovednosť za škody, ktoré preukázateľne spáchal. V roku 1999 spoločnosť Union Carbide fúzovala s firmou Dow Chemicals (ďalej len Dow). Dow odkúpil Union Carbide za 9,3 miliardy dolárov, čím vznikla druhá najväčšia chemická spoločnosť na svete. Ročné príjmy Dow dnes presahujú 20 miliárd dolárov a jeho majetok je viac než 30 miliárd dolárov. Dow však kúpou spoločnosti Union Carbide nezískal iba jej majetok, ale záväzky. Morálnu zodpovednosť za tragédiu v Bhópálu však Dow odmieta pripustiť. Vraj preto, že právna zodpovednosť je stále ešte skúmaná americkými súdmi...
