50 dní nespravodlivosti ich vlastnými slovami

Story - 14. novembra, 2013
Po 50 dňoch vo vyšetrovacej väzbe Arktickej tridsiatky je tu zbierka správ a listov, ktoré rozpravajú ich príbeh vlastnými slovami.

Najnovšia správa: Helikoptéra sa vznáša nad Arctic Sunrise, lano padá dolu. Myslíme si, že pobrežná stráž sa naloďuje. #SaveTheArctic – @gp_sunrise 19.septembra

Ruská pobrežná stráž je na palube so zbraňami. Práve prenikajú do komunikačnej miestnosti.
 #savethearctic – @gp_sunrise 19.septembra

Aktuálne z paluby: Posádka kľačí na kolenách na heliporte so zbraňami namierenými na nich #Savethearctic – @gp_sunrise 19.septembra

Toto je strašné. Počuť hlasné rany. Krik v ruštine. Ešte stále sa pokúšajú vykopnúť dvere.  #savethearctic – @gp_sunrise 19.septembra

Už je to viac ako mesiac, čo sa “špeciálne jednotky“ spustili z helikoptéry na našu loď so zbraňami. Strašný okamih, musím priznať, neskutočný, ako z akčného filmu. – Alexandre Paul, 27.októbra pre podporovateľov Greenpeace

Murmansk, konečný cieľ hrdinského Arktického konvoja nevyzerá, že by od druhej svetovej vojny vyčistil prístav od potopených vrakov, opustených ponoriek a rozobraných nukleárnych ľadoborcov. Všetko toto som pozoroval cez úzky svetlík na Arctic Sunrise, zatiaľ čo sme boli vlečení do prístavu s ozbrojeným sprievodom. – Frank Hewetson, 27.októbra pre Independent on Sunday

Keď nás brali z lode, aby nás uväznili, boli sme eskortovaní loďou pobrežnej stráže a potom autobusom. Pocit ako v scéne zo studenej vojny. Bola tma. Autobus bol starý a smrdel kovom – cítila som ho ústach. Viezli nás okolo zdevastovaných budov. Bála som sa. – Alexandra Harris, 10.októbra pre Jamesa Lorenza

Najťažší moment bola prvá noc vo väzení – nik z nás nevedel, kde sme a za akých podmienok nás zadržali, či budeme rozdelení... Ukázali mi moju celu a predstavili ma neznámym spoluväzňom, čo bolo desivé – bez zveličovania. – Kieron Bryan, 27.októbra pre Sunday Times

Cela je asi 8 m dlhá, 4 m široká a 6 m vysoká. Trávim tu 23 hodín denne s ničím - okrem príležitostnej knihy a mojich myšlienok. – Kieron Bryan, 27.októbra pre Sunday Times

Máme dovolené opustiť celu a prechádzať sa hodinu každý deň. Je to hrozné. Ale včera som zbadala, že niekto vyškriabal do steny nápis “Save the Arctic”. Rozosmialo ma to. – Alexandra Harris, 10.októbra pre Jamesa Lorenza

Najlepšie sú týždenné návštevy môjho právnika a konzula. A včera som dostal prvú kopu emailov zvonku! Ánoooo... – Marco Weber, 8.októbra pre všetkých

Je veľká zima. Celú noc snežilo. Víchrica vyrazila moje zle izolované okno a tak som musela spať v čapici. Som nervózna, že tu strávim zimu. Mám v cele radiátor, ale arktický vietor robí toto miesto veľmi studeným. Počula som, že od decembra je v Murmansku šesť týždňov tma. Bože, dúfam, že dovtedy som vonku. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Dnes večer sme mali trošku zábavy, pretože nám dali niečo, o čom si myslím, že je šach. Moji dvaja kolegovia hneď začali hrať. – Frank Hewetson, 27.októbra pre Independent on Sunday

Keď vezmem do úvahy všetky okolnosti, myslím, že si vediem momentálne dobre. Niekedy prebehne po podlahe potkan. Schudla som a nespím príliš dobre, ale stále držím hlavu hore. – Faiza Oulahsen, 18.októbra pre holandského novinára

Konečne som videla pár listov, čo mi poslali ľudia. Bolo to tak pekné, že som plakala. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Bolo dobré dnes konverzovať tvárou v tvár po anglicky. Chlapík z ambasády mi povedal, že Spurs remizovali s Chelsea. 10 bodov z 15, to nie je zlý štart. Je to zvláštne, lebo som mal lístky na ten zápas. – Kieron Bryan, 3.októbra pre brata

Neprejde moment, aby som nemyslel na rodinu – ako to znášajú alebo čo si svet myslí o našej situácii. Každý zlomok správ, alebo príjemná správa, ktorá prejde filtrom byrokracie – vedomie, že moji priatelia a rodina za mňa bojujú, robia všetko, čo môže pomôcť, je zdrojom mojej sily a pohody. Som ich veľkým dlžníkom. – Kieron Bryan, 27.októbra pre Sunday Times

Život sa dostáva do každodennej rutiny, kde najmenšie otvorenie priezoru zvonku vo dverách spôsobuje vnútri vlnu nadšenia. Jeden z mojich spoluväzňov z cely bol premiestnený do inej, čo znamená len jedného náruživého fajčiara. – Frank Hewetson, 8.októbra pre Greenpeace UK

Nedeľa tiež znamená večer odmietania fašírok. Fuj! Dievčatá sa smiali, lebo som vedela už vopred, čo bude na večeru. Ale dnes sme sa sprchovali, to je fajn. Sprcha je ako vodopád. Je to pekné. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Po troch týždňoch viete, ktoré jedlá váš žalúdok zvládne a ktoré idú do toalety ihneď, ako sú naliate do nerezovej misky. Polievky na obed (okrem rybej) sú OK, snažím sa ich zjesť. Minule som prekvapený videl spoluväzňa ako vzal veľkú porciu kuraťa z misky a hodil ju do koša. Pozrel som sa na neho a vystrúhal komickú tvár – usmial sa a spýtal: „Čo?“ Povedal som: „Kura, charašo, dobré!“ Zasmial sa, ukázal na vyhodenú mŕtvolu, z ktorej sa parilo v koši a povedal: „Net kura...hrkú hrkú.“ Pri zahrkútaní zamával rukami ako vták. Nepochopil som, pokiaľ neukázal na okno, kde sa stále zhromažďovala skupinka holubov. Keď som sa pozrel späť na neho, držal v rukách imaginárnu pušku a mieril na hlodavcov s krídlami a napodobňoval zvuky streľby. Smejúc sa ukázal na vtákov a potom na moju misku... „Net kura!“ Nie, žiadne kura... Je zbytočné hovoriť, že holubia polievka má pevné miesto dolu v záchodovej kategórii. – Kieron Bryan, 27.októbra pre Sunday Times

Obávam sa toho, čo sa bude diať. Sú momenty, keď panikárim, ale potom si hovorím, že odtiaľto nemôžem nič urobiť a že je vlastne zbytočné si robiť starosti. Ale je to ťažké. Moja budúcnosť zaiste nie je zhniť vo väzení v Murmansku?! Vážne dúfam, že nie. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Byť vo väzení je ako pomaly umierať. Doslova si želáte vymazať tieto dni. Je to strata dvoch mesiacov a skutočne dúfam, že to nebude dlhšie. Keď to hovorím, zvykám si na to. Trošku cvičím jogu. Je zložité meditovať, kvôli toľkým starostiam v mojej hlave, čomu určite rozumiete. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Trávim veľa času pozeraním cez okno, keď svieti slnko, núti ma to myslieť na všetkých, čo nás podporujú, robí ma to šťastnou a smejem sa. Keď sneží, myslím na Arktídu, ľadové more, nádhernú prírodu tam hore a dodáva mi to silu, dáva to tomuto všetkému zmysel. – Sini Saarela, 15.októbra pre Greenpeace

Ešte stále sa dokážeme chichotať, čo je za týchto okolností celkom dobré. Všetci sme dostali kovový nástroj na ohrievanie vody – celé dni som si myslela, že je to kulma. Keď som sa sťažovala dievčatám, že podporný tím by mohol poslať aj niečo praktickejšie ako kulmu, veľmi sa tomu smiali. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Každý deň tancujem v mojej cele a už poznám aj ruskú populárnu hudbu. Počas našich “prechádzok” skáčem okolo betónového bloku a strážcovia sa na mne smejú. Naťahujem sa a spievam (našťastie múry sú hrubé). – Sini Saarela, 15.októbra pre Greenpeace

Moja priateľka Camila [Speziale, 21-ročná Argentínčanka] je v cele vedľa mňa tak si ťukáme na stenu v rytme hudby. Práve sme si ťukali na „everything's gonna be alright'” od Boba Marleyho. Vážne dúfam, že všetko bude v poriadku.  Ana Paula mi povedala „nemôžeš sa vzdať nádeje – je to jediná vec, čo máme”. – Alexandra Harris, 10.októbra pre Jamesa Lorenza

Stále dúfam, musím, pomáha mi to ísť ďalej. – Faiza Oulahsen, 18.októbra pre holandského novinára

Počula som, že sa o Arctic Sunrise nedávno zmienili v rádiu. Bolo to po rusky, takže som nerozumela, ale je super vedieť, že svet o nás hovorí. Neverili by ste, aký rozdiel tieto správy urobia. Vážne sa cítim lepšie a ďakujem každému jednotlivcovi, ktorý sa pridal k protestom alebo poslal email. Pokiaľ by som na tejto desivej situácii mala nájsť jedinú dobrú vec, tak to, že svet hovorí o ťažbe ropy v Arktíde a ja som v tom hrala rolu. A to je dôvod, prečo sme tu. – Alexandra Harris, 10.októbra pre Jamesa Lorenza

Je to len kvôli otázkam z médií, že sa vôbec zaoberám tým, či ľutujem túto akciu. Zaujímavá otázka pre mňa je „Prečo to neľutujem?“ Som presvedčený, že chránenie Arktídy a zníženie našich emisií CO2 je potrebné pre ochranu života pre budúce generácie. Verím, že ako globálna skupina to dokážeme a tak nevidím žiadny priestor pre pochybnosti a ľútosť. – Marco Weber, 28.októbra pre švajčiarske noviny

Zachráňme Arktídu a s ňou aj šancu pre budúcnosť ľudstva. Vaša podpora a vedomie, že sme urobili správnu vec, ma drží nad hladinou. – Marco Weber, 8.októbra pre všetkých

Nemôžem napísať nič viac než obyčajné “vďaka”. Niektorí z vás ma poznajú, o niektorých som počul, niektorých nikdy nestretnem. Vaše láskavé myšlienky, podpora a humor znamenajú pre mňa teraz veľa. – David Haussmann, 13.októbra pre všetkých

Samozrejme, sú aj momenty bezmocnosti, samoty alebo pochybností. Na druhej strane cítim, že všetka tá podpora je pre nás. Podpora od rodiny, priateľov a Greenpeace a všetkých ostatných podporovateľov mi dáva šancu odpočívať. – Marco Weber, 28.októbra pre švajčiarske noviny

Je zo mňa teraz iný človek; silnejší. Menej plačem, čo je dobre. A vážim si život. Teraz už nebudem považovať nič za samozrejmé. – Alexandra Harris, 13.októbra pre rodinu

Potrebujeme vás. Potrebujeme ľudí, aby písali vládam a ruským veľvyslanectvám. Povedzte im, že toto uväznenie je nespravodlivé a protizákonné. Požiadajte vašich predstaviteľov o podporu právnych krokov Holandska voči Rusku, žiadajte oslobodenie lode a posádky. Informujte sa v miestnej kancelárii Greenpeace o pripravovaných aktivitách. Podpíšte petíciu a dajte ju tiež podpísať priateľom a rodine. Greenpeace je len slovo, no ľudia v pozadí sú našou silou. Vždy pamätajte na nenásilnú cestu. Nemáme nič proti Rusku, v skutočnosti to robíme aj pre nich a ich deti. A ja si plním svoju úlohu. Zostávam silný, nezúfam. Budem sa držať viery. Za lepší svet. – Alexandre Paul, 27.októbra pre podporovateľov Greenpeace