Pondelok 29.7.2013

Zobudila som sa na silný hluk motora. Bolo desať minút pred siedmou. Zoskočila som z postele a bežala som v pyžame na palubu, aby som videla ako začala loď svoju cestu. Bola som nadšená. V ten deň bolo na programe čistenie. Všetci sme sa rozhodli, že sa zapojíme do práce. Každý robil niečo iné, ale keďže nás bolo veľa, za chvíľu sme boli hotoví. Potom začal tréning o záchrane života. Skúšali sme si  nepremokavé overaly, čo nebolo vôbec ľahké ale bola to zábava a niečo nové sme sa zase naučili. Po tréningu sme ďalej pomáhali, ja som bola pridelená do skladu jedla. Keď som povyberala zemiaky, začalo sa to.

Loď sa dostala na otvorené more a spustil sa program “práčky”. Všetko v miestnosti, čo nebolo prichytené, v momente začalo padať zo stolov. Chytali sme fľaše a poháre ale aj udržať samých seba bolo náročné. Niekoľkých nás pohádzalo o steny. Naozaj zaujímavé to začalo byť, keď sa prejavila moja morská choroba. Nie veľmi silná, ale keď sme pokračovali v práci, všetky zemiaky už boli na zemi. Nabudúce už iste budem vedieť, ako robiť veci na lodi lepšie. Bol to pre mňa ťažký deň. Trasenie práve neobľubujem a Arctic Sunrise s nami riadne triasla celý deň. Do večera som bola nesmierne unavená. Takmer vôbec som nejedla a len málo vypila. Najlepšie miesto bolo na palube... čerstvý vzduch naozaj pomáhal. Rozmýšľala som dokonca, že tam zostanem a budem tam aj spať ale nakoniec sa mi podarilo spať v mojej posteli s nádejou na lepšie dni.

Utorok 30.7.2013

Dnešok začal veľmi pokojne. Po všetkých  ranných povinnostiach sme mali natierať loď. Veľmi som sa tešila, že pridám svoju ruku k farebnosti Arctic Sunrise, ale nanešťastie začalo pršať. Na programe bol ďalší tréning. Tentoraz požiarny. Každý z nás si mal možnosť vyskúšať, aké to je hasiť a opäť sa tak niečo nové naučiť. Po obede, keď sme oddychovali, plávali sme okolo ťažobnej plošiny. V momente, keď som sa dívala priamo na ten gigantický kus kovu v strede oceánu, do ktorého nepatrí, bola som veľmi rada, že som súčasťou ľudí, ktorí sa snažia ťažbu v moriach zastaviť. Vidieť to naživo je úplne iné ako na obrázkoch.

Dúfala som, že uvidím aj nejaké veľryby ale nemala som šťastie. Asi najkrajší pmoment na lodi bol, keď som videla západ slnka. Nikdy som takú krásu nevidela. Nikde nič len Arctic Sunrise, všade, kam sa pozriete, len more. Ako by ste boli na vrchole sveta. Slnko tu zapadalo až po jedenástej večer. V tú noc sme boli dlho hore. Čakali sme na ten jedinečný moment. O tretej ráno sme išli spoločne na mostík, aby sme spoločne prekročili arktický polárny kruh. A ešte stále zapadalo slnko. Na tú chvíľu nikdy nezabudnem.

Streda 31.7.2013

Dnešné zobúdzanie nebolo vôbec ľahké. Spala som len štyri hodiny ale rýchlo som sa prebrala. Dnes sme sa bavili o tom, čo budeme robiť, keď dorazíme namiesto. Byť tu je ako byť súčasťou veľkej rodiny. Dnes sme pozerali videá. Bolo veľmi zaujímavé vidieť všetku tú prácu, čo Greenpeace robí. Akí vedia byť odvážni aby urobili Zem lepším miestom. Zároveň som však z toho bola smutná. Učili sme sa aj ako narábať s lanami, aby sem vedeli zakotviť. Ďalšia nová skúsenosť.