V týždni medzi 23. – 29. júlom sa na pobreží Baltského mora konal Anti-nukleárny tábor pre všetkých, ktorí sa chceli podeliť o svoje skúsenosti s kampaňami a učiť sa o rôznych oblastiach energetiky. Stretnutie bolo výsledkom organizátorov z rôznych aktivistických skupín či organizácií, ktorí získali podporu miestnej protijadrovej iniciatívy. Zúčastnili sa ľudia rôzneho veku – od tých najmenších, až po ľudí starších, z rôznych krajín - od Poľska až po Turecko, od Moldavska až po Nemecko, či vrstiev - inžinieri, aktivisti, ale aj rodiny s deťmi či akademici a študenti.

Protijadrový tábor v Poľsku

Hlavnou víziou, ktorú sa nepochybne podarilo naplniť, bolo získať nové vedomosti v oblasti energetiky a to nielen jadrovej ale aj uhoľnej či možnostiach využitia obnoviteľných zdrojov nielen v Poľsku ale v celej Európe. Vynikajúce prepracovaný program ponúkol možnosť výberu z prednášok od odborníkov na špeciálnu problematiku, vymieňanie skúseností aktivistov z rôznych kútov Európy, predstavovanie projektov či praktické workshopy, od práce s mediámi až po výrobu solárneho variča z obyčajného dáždnika. Pre neúnavných bol pripravený program až do neskorého večera v podobe premietaní, dramatických predstavení či neformálnych diskusií. Celý program bol ukončený demonštráciou v Gdaňsku, kde dali dve stovky ľudí jasne najavo, že s pripravovanou výstavbou jadrovej elektrárne v Poľku nesúhlasia.

Demonštrácia proti jadrovej energii v Gdaňsku

Podtitulom kempu bol slogan „Za energetickú demokraciu“, ktorý v sebe niesol myšlienku, že komunity na konkrétnom území by mali mať možnosť do istej miery rozhodovať z akého zdroja budú používať energiu. Predpokladom pre to je fakt, že verejnosť by mala byť o rizikách a prínosoch jednotlivých oblastí energetiky dobre informovaná. V programe to dopĺňali prezentácie o tvorbe participatívneho rozpočtu, tvorby komunitného konsenzu či prednášky o priamej demokracii.

Zaujímavé bolo, že tento princíp bol prakticky prevedený aj na samotné fungovanie celého tábora. Každé ráno medzi deviatou a jedenástou hodinou bola možnosť ísť na tzv. všeobecné stretnutie, na ktorom sa predkladali body nielen od organizátorov, ale aj problémy jednotlivých účastníkov. Tu sa hľadali dobrovoľníci na rôzne logistické práce, prednášali sa rôzne návrhy na lepšie fungovanie celého tábora, ľudia mohli vyjadriť, čo by chceli zmeniť alebo s čím nesúhlasia. K rozhodnutiam bolo treba dospieť spoločným konsenzom vyjadreným mávaním obidvoch zápästí vo výške ramien. Ak niekto nesúhlasil, predniesol argumenty či protinávrh a diskutovalo sa ďalej. Bolo pre mňa neuveriteľné prvýkrát vidieť, ako sa rôznorodá skupina s takmer 200 ľuďmi vie na niečom dohodnúť bez akéhokoľvek hierarchického vedenia.

Prečo práve Lubiatowo a aký prínos mal tábor pre miestnu komunitu

Poľská vláda vyšla v roku 2009 von s plánom postaviť v Poľsku dve jadrové elektrárne s celkovým výkonom 6000 MW, prvá s plánovanou dostavbou do roku 2020 a druhá do roku 2030. Spoločnosť PGE (Polish Energy Group) by do konca roku 2013 mala pre tieto projekty vybrať lokalitu. Jednou z nich je práve región Choczewo na severe Poľska, západne od mesta Gdaňsk. Tento plán je stále živý aj napriek tomu, že poľskej vláde boli odborníkmi v poskytnuté lacnejšie energetické stratégie, ktoré nerátajú s výstavbou jadrových elektrární.

Verejnosť je v tomto prípade pomerne zmätená. Jedna časť založila iniciatívu „NIE dla atomu v Lubiatowe, gm. Choczewo“ („Nie jadru v Lubiatowe, blízko Choczewa“). Sú však aj takí, ktorí pod nátlakom propagandy poľskej vlády, ktorá sa nehanbí na svoje PR utratiť obrovské sumy zlotých, s výstavbou súhlasia. Niektoré workshopy a prezentácie boli pripravené práve pre miestnych obyvateľov, aby sa mohli poradiť s odborníkmi či naučiť sa lepšie medzi sebou komunikovať, ako aj spojiť sily jednotlivých organizácií v boji za energetickú demokraciu.

Prínos pre všetkých ostatných, od Baltického mora, až po Stredozemné

Projektov na dostavbu či výstavbu nových jadrových elektrární je v Európe niekoľko. Financovanie nie je jediný problém, ekonomické dôvody však vyvíjajú veľmi silný tlak, ktorý by mohol znamenať koniec jadrového priemyslu v Európe. Nielenže nie je jasné, kto bude jednotlivé výstavby financovať, nevie sa ani, pre koho sa bude energia vyrábať. Vo viacerých prípadoch (Bielorusko, Litva, Poľsko, ...) sme totiž po rozhovoroch s ľuďmi angažujúcimi sa v rôznych iniciatívach zistili, že krajiny či územia majú na svoje potreby dostatok zdrojov energie. Projekty teda „budú energiu vyvážať“, no otázka potenciálnych zákazníkov je nezodpovedaná. Môžme teda len hádať, že ak väčšina z projektov nemá jasný odbyt, pre koho je vlastne ich plánovanie výhodné.

Ďalšou zaujímavou informáciou bolo využitie občianskeho referenda ako jedného z nástrojov energetickej demokracie. Takéto referendá sa už odohrali napríklad v Rakúsku (1978) či v Taliansku (1987 a 2011) a chystajú sa v Bulharsku a Lotyšsku, v oboch prípadoch na jeseň tohto roku.

O tom, že každá minca nemusí mať dve strany

Verím, že nakoniec nad technokratickými nebezpečnými riešeniami vyhrá komplexný pohľad na túto problematiku. Tak ako to bolo v Nemecku, kde 17-členná Komisia pre etiku (fyzici, ale aj filizofovia či sociológovia) rozhodla, že Nemecko sa touto cestu uberať nebude. Snažili sa totiž odpovedať na otázku či vedia stopercentne zaručiť, že havária podobná tej fukušimskej sa v Nemecku určite nestane. Keď sa však pozreli na jadrovú energetiku v kontexte spoločnosti, geopolitickej situácie, možností politickej nestability v priebehu nadchádzajúcich desaťročí, ekonomickej, sociálnej, ale aj environmentálnej stránky, jediným etickým riešením bolo, že Nemecko od jadrovej energie odstúpi. Je to totiž jedna z mincí, ktoré nemajú dve strany a po dôkladnom a komplexnom nahliadnutí je možno vidieť iba jedno správne riešenie.