Nedávno sme mali možnosť si pripomenúť najvážnejšiu doterajšiu jadrovú udalosť v rámci územia Slovenskej a Českej republiky. Došlo k nej pred 37 rokmi, 22. februára 1977 v jadrovej elektrárni pri Jaslovských Bohuniciach a išlo o jadrovú haváriu 4. stupňa. Od tej doby sa síce postavili ďalšie jadrové elektrárne, ale reaktor A-1, na ktorom k uvádzanej havárii došlo počas vymieňania jadrového paliva, je odvtedy odstavený. Prebieha na ňom tzv. „clean-up“ proces, t.j. jeho dekontaminácia a rozmontovanie, ktorý potrvá pravdepodobne až do roku 2033.

6. marca 2014

© Tomas Halasz /www.to-mas.net www.facebook.com/To.mas.photography

 

Poruchy na jadrových zariadeniach sú označované na stupnici 0-7, podľa závažnosti nehody a dosahu, ktorý má na obyvateľstvo a životné prostredie, podobne ako Richterova škála označuje silu zemetrasenia. Poruchy, ktoré sú na stupnici 4 a vyššie sú ďalej označované ako havárie.  Podľa výnimky zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemusí Úrad jadrového dozoru verejnosť informovať, ak sa jedná o poruchu na stupnici 1-3, rovnako ako ani nemusí poskytovať informácie o povoľovaní výstavby jadrových elektrární.  Oficiálne vyjadrenia úradov sa prikláňajú k dvom typom rétoriky, jednak vraj nechcú zbytočne strašiť obyvateľstvo, a tiež tak podľa ich názoru zabraňujú akémukoľvek zneužitiu jadrového paliva.

V nasledujúcom mesiaci si tiež pripomenieme haváriu vo Fukušime. Tá, ako sa ukázalo bola na strane, ktorú bolo možné ľudsky ovplyvniť výsledkom zavádzajúcich praktík kontrolných jadrových úradov a nepochybne sa pod ňu podpísali pochybne blízke vzťahy medzi štátom a jadrovým priemyslom. Povieme si, že to bolo v ďalekom Japonsku a je to všetko vecou technológie či zemetrasenia, ktoré nevieme ovplyvniť. Podobné spoločenské väzby však nachádzame aj u nás.  Fukušima a Černobyľ sú vôbec dve najznámejšie jadrové havárie, ktoré sme schopní reflektovať, v závislosti na podobnosti so situáciou u nás.

Ako generácia narodená po nežnej revolúcii, vo vlne niekoľko rokov po Černobyle, sme neboli konfrontovaní s bezprostredným nebezpečenstvom v relatívne blízkom okolí, ako v prípade havárií v Jaslovských Bohuniciach a v Černobyle. Napriek tomu sú ich výsledky dodnes viditeľné a aj pre nás znamenajú hrôzu. Černobyľ je okrem geografickej vzdialenosti ďaleko i kultúrne., Ukrajina nie je bežnou výletnou destináciou  a partnerstvo medzi našimi krajinami je skôr témou z čias Sovietskeho zväzu než dneška. O najbližšej havárii, tej z Jaslovských Bohuníc, bude medzi našimi vrstovníkmi pravdepodobne veľmi málo takých, ktorí o nej vedia.

Privádza nás to k problematike, ktorej sú v poslednej dobe médiá i hlavy (či peňaženky) našich štátnikov plné. Na Slovensku sa deklaruje dostavba tretieho a štvrtého bloku jadrovej elektrárne Mochovce, v susednej Českej republike ide o elektráreň Temelín. V oboch prípadoch však počuť iba žiadosti o financie, s ktorými sa v pôvodných plánoch nerátalo a sťažnosti investorov o prehnaných bezpečnostných opatreniach, ktoré stavbu elektrární predražujú. Faktom však ostáva, že o tieto financie žiadajú postupne a v časovom a finančnom výhľade - ak tento projekt prirovnávame k iným tohto typu inde vo svete - možno čakať, že Enel opäť príde so žiadosťou o ďalšie peniaze.

Je teda možné, že sa stále budú otvárať a zatvárať korupčné diery s názvom „MOCHOVCE 3 a 4“ a tí naši papaláši tento fakt ešte neraz využijú. Ak dokonca porovnáme dostavbu Mochoviec s inými európskymi jadrovými projektmi, nemôžeme ani vylúčiť, že to potrvá ešte ďalších pár volebných období. A rovnako je možné, že vo svetle uvedomenia sa, presmerujeme snahy o technologické zlepšenie a s tým súvisiace finančné prostriedky do menej nebezpečných, sociálne a aj ekologicky výhodnejších  obnoviteľných zdrojov.

 

Adriana Gálová, Mikuláš Černík sú študenti Fakulty sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne a dobrovoľníci Hnutí DUHA