Nadácia Pontis ocenila akciovú spoločnosť Slovenské elektrárne (SE) cenou Via Bona v sekcii Zodpovedná veľká firma[1]. Myslím si, že cena bola pridelená nesprávnej firme, ktorej aktivity majú významné negatívne vplyvy na životné prostredie, ľudské zdravie ale aj transparentnosť v podnikateľskej sfére.

Samozrejme, je pekné, že SE poskytuje svojim zamestnancom benefity alebo dokonca 5 týždňov dovolenky. Je skvelé, že majú v jedálňach vypísané nutričné zloženie a organizujú neformálne Piatkové  inšpirácie. Nikto nebude spochybňovať ani aktivity ľudí bez domova cez organizácie Depaul Slovensko či Proti prúdu, podporu projektu bývania Člověka v tísni, v rámci ktorého si zapojení obyvatelia rómskej osady v Kojaticiach a podobne. Nejde však v skutočnosti iba o „greenwashing“? Pri podobných cenách by nadácie nemali zabúdať aj na druhú stránku mince – čo stojí za ziskom Slovenských elektrární, z ktorého si môžu dovoliť podporovať takéto projekty?

Slovenské elektrárne sú vlastníkom a prevádzkovateľom uhoľných elektrární Nováky a Vojany, ktoré spôsobia na Slovensku viac ako 550 predčasných úmrtí ročne. Vyplýva to zo štúdie, ktorú minulý rok pre Greenpeace vypracovala Štutgardská univerzita. Tento výrazný negatívny vplyv na životné prostredie a zdravie ľudí nepovažujem za zodpovedné podnikanie, navyše v situácii, kedy SE podľa slov Branislava Strýčka, podpredsedu predstavenstva SE, a.s., Nováky ani sami nepotrebujú: „Nováky prevádzkujeme preto, že je na ne naviazaných 4500 baníkov. Pre systém je to úplne nepotrebná elektráreň, lebo dnes vieme vyrobiť elektrinu lacnejšie v ktorejkoľvek inej elektrárni. Táto krajina sa rozhodla, že bude vyrábať elektrinu z hnedého uhlia a my to rešpektujeme.[2]

Elektráreň Nováky zároveň patrí medzi 10 najšpinavších uhoľných elektrární v EÚ[3], ktoré by neprežili bez dotácií nás občanov Slovenska. Podpora na jedného baníka v odvetví ťažby hnedého uhlia predstavuje 1 793 eur, čo je o takmer 700 eur viac ako jeho mzdové náklady. Slováci by ušetrili 37 miliónov eur ročne a s menším vplyvom na životné prostredie, ak by štát vyplácal baníkom rovnakú sumu, ako je ich mzda[4].

SE nie sú zodpovedné ani v oblasti transparentnosti a etiky, ako sa tvrdí na stránke Via Bona. Podľa zistení Greenpeace Slovensko v roku 2009 majoritný vlastník Slovenských elektrární, taliansky ENEL, manipuloval prerokovanie správy o hodnotení vplyvov jadrovej elektrárne Mochovce na životné prostredie[5]. V dokumente, ktorý získal Greenpeace sa popisuje, ako si SE predstavujú priebeh verejného prerokovania Správy o hodnotení 3. stavby Atómovej elektrárne Mochovce – reaktorov 3 a 4. Nachádzajú sa tu inštrukcie, aby sa „dosiahla čo najnižšia pozornosť médií a verejnosti”, „vyriešila téma havárie lietadla”, „zabránilo verejnému prerokovaniu vo Viedni”, ako aj „stanovisko SE k VD Slatinka”. Zaujímavým bodom bola aj informácia o „inštruktáži prednášajúcich – na čo sa zamerať a čomu sa vyhnúť”, pričom prednášajúcimi boli aj predstavitelia Ministerstva životného prostredia SR a Ministerstva hospodárstva SR.

Slovenským elektrárňam nevadí, že sa za 4 roky v tejto veci nič nezmenilo. Nikto za tento prístup nebol potrestaný a verejnosť nemala možnosť sa doposiaľ zapojiť do legálneho procesu posudzovania vplyvov elektrárne na životné prostredie. Minulý rok navyše Greenpeace Slovensko vyhral na Najvyššom súde SR spor s Úradom jadrového dozoru a celý proces povoľovania dostavby Mochoviec 3, 4 musel začať odznova. Aj napriek tomu, že beží povoľovací proces, tak paralelne prebieha dostavba elektrárne. To je rovnaká situácia ako keby ste stavali dom a až počas výstavby začali riešiť stavebné povolenie.

Verejnosti doposiaľ neboli zverejnené informácie o bezpečnosti a kvalite elektrárne ani jej možných vplyvoch na životné prostredie. Všetky dôležité dokumenty, ktoré boli verejnosti „sprístupnené“ sú vybielené alebo začiernené. Takýto netransparentný proces SE evidentne nevadí. Firmy, ktoré sa uchyľujú k podobným praktikám alebo ich svojim mlčaním podporujú, by nemali byť oceňované za „zodpovednosť“.

Pripomínam takisto, že zisk Slovenských elektrární plynie aj z jadrových zdrojov, ktoré produkujú vysoko rádioaktívny odpad a vyhoreté jadrové palivo, vážny problém, na ktorý doposiaľ neexistuje riešenie. Dá sa to prirovnať k príkladu, kedy niekto vymyslí lietadlo, vzlietne s ním do vzduchu aj s cestujúcimi a až počas letu začne rozmýšľať, ako pristane. Zodpovednosť tejto veľkej firmy je tak prenášaná na naše deti, vnukov a pravnukov.

A v neposlednej rade stojí na zamyslenie, či tu nedochádza ku konfliktu záujmov, keď nadácia, ktorá od Slovenských elektrární v roku 2012 získala 316 699 eur[6], udelí tej istej firme cenu za zodpovednosť. Cenu, ktorá je široko medializovaná po „veľkolepej galavečeri“[7]. V tomto prípade je Nadácia Pontis dokonca správcom nadačného fondu Slovenských elektrární. Pre SE je to samozrejme ďalší prostriedok na greenwashing[8] a sponzoring spriatelených nadácií[9].

Pavol Široký je koordinátor klimatickej a energetickej kampane Greenpeace Slovensko