Klesajúce ceny ropy, dôsledky ruských sankcií a zmeny počasia – toto všetko vytvára tlak na tých, čo sa ženú za ropou v Arktíde. K tomu rastúci globálny odpor a opakujúce sa zlyhávanie snáh ropných spoločností preukázať, že sa dokážu dostať k rope bezpečne aj na vrchole sveta. Vízie ťažiť ropu v Arktíde sú nejasné, vysoko riskantné a kontroverzné.

V Grónsku sa táto realita prejavila naplno. K tomu nedostatok prieskumných vrtov od roku 2011 a minimum seizmického testovania. Ropné spoločnosti sa tam rozhodli zatvoriť svoje úrady. Zmluvy s licenciami v ľadových vodách severovýchodného Grónska sa skončili a nezáujem o arktické územmie vládu sklamal.

Poľovačka na grónsku ropu je na ústupe. Tri ropné spoločnosti (francúzsky GDF Suez, nórsky Statoil a dánsky DONG) odovzdali svoje licencie v západnom Grónsku. A to aj napriek tomu, že im grónska vláda ustúpila a ponúkla predĺženie pôvodnej licenčnej zmluvy bez ďalších záväzkov a nákladov.

Takáto rana by mala byť pre grónsku vládu skôr dôvodom na zamyslenie sa a nie dôvodom na zúfalstvo. Arktické štáty by nemali svoju ropu vnímať ako plán rozvoja. Predstavuje to totiž skôr obrovské riziko pre našu klímu, prírodu a oceány, ktoré sú rozhodujúce (nielen) pre život na severnom póle.

Rovnako ako sme boli svedkami následkov ťažby firmy Shell na severe Aljašky, je iba otázkou času, kedy bude mať ťažba arktickej ropy za následok nenapraviteľnú a zničujúcu skazu. Toto nie je výzva na pasivitu v arktickej oblasti – všetky národy, ktoré tam žijú, majú na rozvoj právo. Je to však výzva dôsledne brať do úvahy riziká, ktorým ropné spoločnosti v Arktíde čelia. Je to výzva na zrelé zhodnotenie toho, čo so sebou nesie riziko a čo vytvorí udržateľnú budúcnosť v prospech ľudí a prírody.

 

Jon Burgwald pracuje ako arktický kampanier Greenpeace.

Blog prekladala naša dobrovoľníčka Janka Terezkiewiczová.