Zem sa ocitla v situácii, v ktorej pripomína opitého štátnika. Choroba - presýtenie atmosféry oxidom uhličitým - je liečiteľná, ale vyžaduje okamžité a rázne zásahy.

 

V českých novinách sa veľa písalo o potácajúcom sa Milošovi Zemanovi. Objavila sa ale aj správa, že koncentrácia oxidu uhličitého v zemskej atmosfére po prvýkrát v histórii meraní prekročila úroveň 400 ppm (parts per million – častíc z milióna).

Je jasné, že táto správa nemala šancu prvej téme konkurovať. Pre väčšinu ľudí ide o abstraktné číslo a ešte k tomu je to len symbolická hranica, ktorej prekročenie sa v našom každodennom živote ničím zvláštnym neprejaví.

Hodnota 400 ppm získa význam až porovnaním so zastúpením CO2 v atmosfére na začiatku priemyselnej revolúcie. Z bublín vzduchu uväzneného v ľadovcoch vieme, že vtedy bola koncentrácia tohto plynu asi 280 ppm – znamená to, že sa za posledných dvesto rokov zvýšila takmer o polovicu. Taký nárast korešponduje s obrovskými objemami CO2, ktoré ľudstvo každoročne do atmosféry vypúšťa v dôsledku spaľovania fosílnych palív a niektorých ďalších priemyselných činností.

Oxid uhličitý je jedným zo známych skleníkových plynov: čím viac bude v atmosfére zastúpený, tým viac sa naša planéta bude vplyvom slnečného žiarenia zahrievať. Tento efekt bol objavený už pred viac ako sto rokmi a je jednoznačne preukázaný. V tomto ohľade nie je priestor pre pochybnosti: súčasná ľudská činnosť zvyšuje podiel skleníkových plynov v ovzduší, a to sa skôr alebo neskôr prejaví otepľovaním Zeme v planetárnom meradle.

Planéta Zem však predstavuje komplikovaný systém. Časť dodatočného uhlíka dokáže zatiaľ vďaka živým organizmom odbúravať. Efekt otepľovania sa tiež neprejavuje okamžite a priamočiaro, ale vplyvom viacerých spätných väzieb a mechanizmov nastupuje s oneskorením a berie na seba podobu rôznych čiastkových zmien (napríklad výkyvov podnebia vrátane lokálneho ochladzovania v niektorých regiónoch). Znamená to, že o vplyve ľudstva na atmosféru a na následné otepľovanie planéty môžeme pochybovať? Nie.

Je pravda, že každý jeden prejav klimatickej zmeny a globálneho oteplenia môžeme pripísať inému faktoru alebo aj náhode. Rovnako môžeme každé jednotlivé zatočenie Miloša Zemana vysvetliť tu boľavým palcom, tu virózou.

Niečo iné však je, ak sa človek začne každý deň po poludní motať a ťahá z neho. Aj keď rýchlosť metabolizmu a individuálna citlivosť na alkohol je u každého rozdielna, nikto nepochybuje o tom, že čím viac vypijeme, tým vyššiu budeme mať hladinu alkoholu v krvi. A čím vyššie promile, tým viac sa nám bude motať hlava, našu myseľ otupí, reakcia sa spomalí, koordinácia pohybov sa zhorší, príde nevoľnosť a nakoniec otrava, v najhoršom prípade aj smrť.

Už z čisto fyzikálneho hľadiska je podobne nespochybniteľná väzba medzi vypúšťaním oxidu uhličitého do atmosféry, jeho rastúcou koncentráciou vo vzduchu a nakoniec aj neodvratným oteplením povrchu planéty Zem, ktorá na nepoznanie premení klimatické pásma a ekosystémy, na ktoré si naša civilizácia navykla.

V súčasnej dobe vypúšťa ľudstvo každý rok do vzduchu už vyše 30 miliárd ton CO2 a tento objem sa nedarí znižovať ani napriek proklamovaným snahám chrániť klímu. Naša planéta je tak v postavení pijana, ktorého hladina už prekročila hranicu, ktorú je schopný dlhodobo prežiť. Avšak namiesto toho, aby prestal piť, ďalej do seba leje fľašu za fľašou.

Krajina ako ju poznáme má stále ešte šancu, aj keď bez výplachu žalúdka už to asi nepôjde. Predpokladom jej zachovania je razantné a rýchle zníženie ďalších emisií CO2, a to už počas tejto dekády. Vďaka obnoviteľným zdrojom a potenciálu úspor energie máme technológie, prostriedky i znalosti, ako na to. Kým budeme venovať viac priestoru, pozornosti i tvorivosti tomu, že český prezident sa motá, s našou budúcnosťou to veľmi dobre nevyzerá.

Jan Beránek je koordinátor energetickej kampane Greenpeace International

Text pôvodne vyšiel 13. 5. 2013 v Denníku Referendum