Aktuálna povodňová situácia v strednej Európe otvára viacero otázok čo nás čaká a prečo sa povodne dejú tak často a v takom silnom rozsahu. Je jasné, že povodne nemôžeme na 100 % dať do súvisu iba s prebiehajúcou klimatickou zmenou. Oddeliť však tieto dve oblasti nie je možné.

Koncentrácie CO2, ktoré sme uvoľnili do ovzdušia vďaka spaľovaniu fosílnych palív, sú najvyššie za posledných minimálne 3 milióny rokov, možno až 6 miliónov rokov. Vyššia koncentrácia CO2 znamená hlavne vyššiu priemernú globálnu teplotu. Tá je v súčasnosti celosvetovo asi o 0,8 °C vyššia ako dlhodobý priemer. Na Slovensku je to dokonca o 1,5 - 1,6°C. Vyššie teploty logicky znamenajú vyšší výpar vody, viac vodnej pary znamená viac „mrakov“ a tým pádom aj viac zrážok.

6. júna 2013

Povodne © Greenpeace/Lucia Szabová

 

K tomuto následku globálneho otepľovania pristupujú pravdepodobne aj ďalšie fakty. Topenie a úbytok Arktického ľadu výrazne ovplyvňuje aj Európu. Klasické prúdenie vzduchu od Atlantického oceána a od Sibíri je stále častejšie vytlačované prúdením veľmi chladného vzduchu zo severu od Arktídy. Tieto výrazné výkyvy v prúdení vzduchu nad Európou má za následok rýchle a časté striedanie teplotných extrémov. Niečo podobné sme mohli pozorovať aj tohto roku kedy studenú, výdatnú a dlhú zimu rýchlo vystriedali teploty blížiace sa k 30 °C a následne prišlo zase k rýchlemu ochladeniu spojenému so zrážkami a povodňami, ktoré sa  po 10 rokoch blížia rozsahu tisícročnej vody.

Je len málo pravdepodobné, že sa tieto extrémy dejú prirodzene, bez vplyvu ľudí. Ani geologické udalosti ani slnečná aktivita nedosahujú také zmeny, ktoré by mohli spôsobiť tieto výrazné a stále častejšie klimatické výkyvy. Treba však pripomenúť, že spaľovanie fosílnych palív a koncentrácia CO2 nie je ani zďaleka jediný dôvod, prečo dochádza ku klimatickým zmenám. Ľudská činnosť vedie v posledných desaťročiach k aktivitám, ktoré klimatické výkyvy a ich následky výrazne umocňujú. Týka sa to aj povodní ako jedného z následku klimatickej zmeny.

Rozsah odlesňovania, regulácia tokov, vysúšanie pôd pre poľnohospodársku činnosť, stavbu obydlí alebo priemysel, urbanizácia založená na betóne a skle, výstavba ciest hlavne v lesných ekosystémoch sú ďalšie príčiny prečo máme stále silnejšie a častejšie povodne. Aké vysoké protipovodňové bariéry chceme stavať na zadržanie vody v riekach, ktoré sme vyregulovali pre naše mestá a priemysel?Vydržia bariéry postavené pred pár rokmi aj o desať rokov? Stačí sa pozrieť na Dunaj, Vltavu alebo Labe a odpoveď je celkom jasná. Skôr alebo neskôr nebudú stačiť.

Riešenia spočívajú aj v iných opatreniach, ako sú betónové a mobilné protipovodňové steny. V prvom rade musíme znížiť našu energetickú a materiálovú spotrebu, ktoré je neudržateľná. Za pár desaťročí minieme energetické zdroje, ktoré sa v prírode akumulovali milióny rokov. Tie majú zároveň za následok emisie skleníkových plynov, hlavnú príčinu súčasnej klimatickej zmeny.

V druhom rade musíme ukončiť naše bezohľadné drancovanie lesných ekosystémov, zakázať holorubnú ťažbu a prestať likvidovať brehové porasty. Ak zlikvidujeme naše lesy, výrazne znížime akumulačnú schopnosť hornatých oblastí. Voda sa pri prívalových dažďoch nemá kde udržať. Budovaním lesných ciest (hlavne pre jednoduchšiu ťažbu dreva) zase vytvárame nové potoky, ktoré urýchľujú odtok vody z lesov.

Zároveň musíme rozumnejšie pristúpiť k regulácii našich tokov. Regulované „rovné“ korytá riek a potokov zadržiavajú výrazne menej vody ako klasické meandrujúce toky. Betónové brehy dopĺňané nepriepustnými hrádzami zabraňujú alebo spomaľujú absorpciu vody do sedimentov a dopĺňanie zásob podzemnej vody. Regulácia tokov ide ruka v ruke s vysúšaním územím pre poľnohospodárstvo, alebo inú ľudskú činnosť. Z prirodzených močarísk a záplavových území sa tak stávajú umelé „ekosystémy“, v ktorých už nie je možné zadržovať prirodzené aj klimatickou zmenou vyvolané záplavy.

Ďalším opatrením je nestrácať „sedliacky rozum“. Pokiaľ vieme, že sú v určitom území povodne dlhodobo prirodzené, tak je hlúposť stavať v ňom domy. Naši predkovia prirodzene vedeli, že je lepšie nestavať domy na brehoch vodných tokov alebo v záplavových oblastiach, ale na vyššie položených územiach. Čo sa zmenilo, že si tento jednoduchý fakt mnohí ľudia neuvedomujú? Čo dáva právo niektorým ľuďom požadovať stavbu hrádzí a preplácanie povodňových škôd za peniaze všetkých daňových poplatníkov, pokiaľ stavajú domy v územiach, ktoré boli a budú zaplavované?

Na záver by som rád spomenul jednu z aktuálnych tém, ktorá (vyzerá to tak) má stále väčší vplyv na klímu Európy – ochranu Arktídy. Jedným z najvýraznejších následkov klimatickej zmeny je extrémny úbytok arktického ľadu a s tým súvisiace zmeny prúdenia vzduchu. Namiesto toho, aby sa celý svet spojil v ochrane tohto najkrehkejšieho ekosystému, spoločnosti ako Shell alebo Gazprom vítajú stratu arktického ľadu ako ekonomickú príležitosť pre ťažbu ropy, plynu a iných nerastov. Ignorujú tak fakt, že práve fosílny biznis je najviac zodpovedný za prebiehajúcu klimatickú zmenu. Zároveň ohrozujú územie, na ktoré sú naviazané takmer všetky oceánske ekosystémy planéty. Úniky ropy a havárie by mohli spôsobiť obrovské a možno až nezvratné škody na oceánskej faune a flóre. Podporte preto prosím kampaň Greenpeace na záchranu tohto nesmierne vzácneho územia! www.ZachranmeArktidu.sk

Pavol Široký je koordinátor klimatickej kampane Greenpeace Slovensko