Ekologický farmár Michal Krištúfek sa len nedávno vrátil z výmenného pobytu FarmErasmus, ktorý pre farmárov z Európy zorganizoval Greenpeace. Cieľom bolo zoznámiť farmárov navzájom, ukázať im, ako funguje ekologické farmárčenie v iných krajinách a v konečnom dôsledku ich aj inšpirovať. S Michalom sme "pokecali" prostredíctvom mailu, aby nám porozprával o svojich zážitkoch. 

1.      Ahoj Michal, tak čo, aké sú prvé dojmy? Spokojný?

„Áno, veľmi. Spätne som si uvedomil, že sa splnili dva ciele, ktoré som si ani takto vopred nezadefinoval, ale pre mňa úplne vystihujú podstatu projektu FarmErasmus - Learn&Meet alebo naučiť sa a stretnúť. Celkovo to bolo inšpirujúce, také povzbudenie vidieť, ako fungujú niektoré eko-poľnohospodárske systémy a to všetko zarámcované veľmi príjemnými ľuďmi - farmármi (hospodármi, sedliakmi či gazdami, nech si ich nazveme ako chceme) z Grécka a Bulharska a skvelými hostiteľmi z belgického Greenpeace a v neposlednom rade domácimi belgickými farmármi, u ktorých bolo vidieť s akou vášňou sa hospodáreniu venujú.“

Ekologický farmár Michal Krištúfek (v strede). 

 

2.      Čo všetko si teda videl a navštívil?

„Bolo toho požehnane, celkovo som tam strávil štyri dni a každý deň sme mali dve-tri rôzne zastávky. Zhrnul by som to asi do štyroch celkov. Boli tam klasické hospodárstva, ktoré majú niečo spoločné s tým, ako to bolo voľakedy aj u nás na Slovensku - kombinácia pestovania zeleniny, obilia, ovocných stromov a chovu zvierat. Táto časť bola pre mňa obzvlášť zaujímavá, lebo k takému niečomu smeruje aj moja cesta. Ďalej to boli ovocné sady, prevažne jabloňové, ktoré majú v Belgicku veľkú tradíciu, ako som sa dozvedel. Veľmi zaujímavé boli aj dva CSA systémy, čiže komunitou podporované pôdohospodárstvo (community supported agriculture), založené na tom, že odberatelia (okolo 200-300) na začiatku sezóny zaplatia farmárovi peniaze na jeho hospodárenie na celý rok a za to dostávajú (alebo si sami pozbierajú) každý týždeň úrodu. Je to spôsob zdieľania výsledku hospodárenia s farmárom - či sa urodí veľa alebo málo, úroda sa rozdelí medzi ľudí. A štvrtý celok boli družstvá (bez toho negatívneho nádychu, aký majú ešte z minulosti u nás) združujúce farmárov aj odberateľov (pre nich to môže byť aj spôsob investície), zastrešujúce najmä distribúciu, vrátane spracúvania napr. v mäsiarstve, pekárni, či uskladnenia.“

  

3.       Ako na Teba pôsobili tieto eko farmy? Fungujú? Myslíš, že by vedeli fungovať aj u nás na Slovensku?

„Myslím, že odpoveď je jasná z mojich predchádzajúcich odpovedí. Viackrát bola radosť počúvať (predsa len, sme mimo hlavnej sezóny, takže prirodzene na poliach a v záhradách ešte toho veľa nebolo nevidieť) týchto ľudí, ktorí často celý život robia na pôde v súlade s prírodou. Aj to je dôkaz, že to funguje. Hádam akurát pri CSA systémoch sú tie skúsenosti mladšie, len niekoľkoročné, ale zatiaľ to ide pekne. Práve pri nich sa pozastavím, keďže ide o koncept dosť odlišný od „bedničkovania“ vo forme, v akej fungujú u nás (objednávky a platby každý týždeň). Ide o oveľa užší vzťah, užšiu väzbu medzi farmárom a odberateľmi. Farmár ponúka absolútnu transparentnosť v hospodárení, t.j. tvorbu nákladov, ktoré majú byť pokryté tou jednorázovou platbou na začiatku sezóny. Koľko bude jeho príjem, aby mal z čoho žiť a aby celý systém CSA bol dlhodobý a udržateľný, koľko budú náklady na semená a osivo, mechanizáciu, výpomoc atď. Na druhej strane je nevyhnutná ochota odberateľov zdieľať s farmárom riziko prípadnej neúrody. Funguje to najmä preto, lebo si ľudia vážia prácu takéhoto farmára, cenia si možnosť, že majú prístup k čerstvej ekologicky pestovanej zelenine. Je to win-win situácia, farmár sa môže plne sústrediť len na dopestovanie zeleniny a ovocia, odberatelia majú istotu v zdroji, kvalite a čerstvosti. Sám vidím zo svojej ešte len začínajúcej praxe, že takíto ľudia sú už aj na Slovensku, otázka je, či ich už je v jednotlivých regiónoch aj potrebný počet pre takéto CSA.“

4.      Takéhoto výmenného pobytu si sa zúčastnil prvýkrát. Čo bola najzaujímavejšia skúsenosť?

„Áno, prvýkrát vo svojej novej "profesii" hospodára. Predsa len začal som pomerne nedávno. O to radšej som sa tohto projektu zúčastnil a je skvelé, že Greenpeace prišiel s takýmto projektom aj na európskej úrovni, keďže od minulého roku niečo obdobné realizuje aj v rámci Slovenska. U nás chýba dlhšia kontinuita v hospodárení kvôli obdobiu 1948-1989, ktoré zničilo rôzne formy hospodárenia v menšom rozsahu, preto je zaujímavé vidieť, ako to funguje niekde, kde dané hospodárstvo funguje napríklad už päťsto rokov (áno, aj na takom sme boli), ako sa prirodzene mení a funguje v rámci danej dediny. Možno najcennejšie bolo zažiť to, inšpirovať sa, nabiť sa ďalšou motiváciou a niečo sa naučiť (mám skoro desať strán poznámok). Ak však chceš nejakú pikošku, tak mi napadá to, čo ma možno najviac prekvapilo - že v Belgicku aj v Bulharsku majú úplne iný prístup k rojeniu včelích úľov ako je tradíciou v našom regióne. Zatiaľ čo u nás sa každý včelár snaží predchádzať vyrojeniu úľa, v Belgicku a v Bulharsku to vnímajú ako prirodzený proces, ktorému netreba brániť, lebo regeneruje pôvodný úľ a v Bulharsku majú dokonca aj postup, ktorým sa snažia umožniť, aby sa stará kráľovná so svojou časťou úľa priamo nasťahovala preletom do nového úľa. Ešte mi napadá ako zaujímavosť koncept Terre-en-vue ("Zem na dohľad"), ktorý formou združenia peňazí od súkromných investorov kupuje pôdu, ktorá je v Belgicku veľmi drahá a mnohí farmári nemajú peniaze na jej kúpu, a následne túto pôdu dáva do komerčného nájmu ekologicky pôsobiacim farmárom fakticky na neurčito - dokedy budú na nej ochotní hospodáriť ekologicky. Je také osviežujúce počuť potom od daného farmára, že je rád, že platí nie malé nájomné, lebo si je vedomý, že aj to prispieva k úspešnosti tohto konceptu a tak pomôže ďalším farmárom dostať sa k pôde.“

 

5.      Keď si odchádzal na FarmErasmus, tak si sa chcel naučiť konkrétne veci, ktoré by si si mohol preniesť do svojej praxe. Splnilo sa toto Tvoje očakávanie?

„Ktovie, keď začnem s chovom včiel, možno práve vyskúšam nebrániť rojeniu. Odnášam si aj pár web linkov, ktoré mi môžu pomôcť pri zháňaní ekologicky pestovaných semien či mechanizácie z druhej ruky. Je pár ďalších konkrétnych poznatkov, ktoré skôr či neskôr vyskúšam. Napríklad spôsoby uskladňovania jabĺk či ako pestovať ekologicky obilie (podstatná časť sú medziplodiny a potom siatie do širších riadkov ako je bežné, čo umožňuje plečkovanie, pričom druhé plečkovanie je už aj s výsevom ďateliny). Nakoniec však za dôležitejší považujem ten celkový dojem, ktorý som už popísal. Hádam len s tým doplnením, že pre mňa bolo veľmi zaujímavé počuť od ľudí, ktorí pestujú zeleninu aj s prihliadnutím na zásady permakultúry, že aj takéto pestovanie znamená veľa manuálnej roboty. Mám totiž pocit (možno nesprávny), že niekedy sa u nás permakultúra propaguje a vníma ako spôsob, ktorý keď urobíte správne, tak vám všetko bude rásť prirodzene, harmonicky a takmer bez práce. A počas tohto pobytu som konečne videl, čo to znamená pestovať permakultúrne pre farmu, ktorá zásobuje zeleninou okolo tristo ľudí, a nie len mať domácu permakultúrnu záhradu či tzv. jedlý trávnik. Mal som ten pocit, že - aha, tak takto.“

6.       Čo ostatní farmári, ako vnímali FarmErasmus oni? Boli tam aj konvenčne pestujúci farmári? 

„Všetci tento projekt vnímame veľmi pozitívne a aj keď máme rôzne východiská a podmienky, pre každého tam boli aj konkrétne prospešné poznatky. Okrem toho, zaujímavo sa nám tam rozvinuli aj diskusie priamo medzi nami "návštevníkmi", takže výmena skúsenosti prebiehala aj na tejto úrovni. Nebol tam žiadny konvenčne pestujúci farmár, všetci pestujú či chovajú ekologicky, či už  certifikovane alebo nie.“

 7.      Majú takéto pobyty zmysel? Nemali by sme na ne posielať aj politikov, aby videli, že pestovať sa naozaj dá aj v súlade s prírodou a bez ton pesticídov?

„Jasné, určite majú zmysel. Vidieť, zažiť, vnímať priamo na mieste, je iné, ako počuť či čítať. Viem si predstaviť, že ak sa nájdu politici otvorení rozprávať o týchto veciach, pomôže vzájomnému dialógu, keď uvidia takéto hospodárstva a porozprávajú sa s ľuďmi v nich pôsobiacimi, napríklad aj o tom, aký význam môže menšie hospodárstvo znamenať pre život v dedine s nadväznosťami ako pekáreň, spracovanie ovocia a zeleniny, reštaurácia atď. Bolo by skvelé, ak by potom štát zlepšil podmienky podnikania pre malých podnikateľov. Možno by to mohla byť aj jedna z ciest, ako pomôcť oblastiam s vysokou nezamestnanosťou, neriešiť len mamutie investičné projekty, ale vytvoriť také podmienky, aby ľudia mohli a boli dostatočne motivovaní si mnohé problémy vyriešiť sami.“

 

S ekologickým farmárom Michalom Krištúfkom sa zhovárala hovorkyňa Greenpeace Slovensko Miroslava Ábelová.