Dnes je 27. výročie bombového útoku na Rainbow Warrior agentmi francúzskej tajnej služby v novozélandskom prístave v Aucklande.

Už je to dlho ale zakaždým si v tomto čase spomeniem na každý detail toho dňa a tých časov a na Fernarda.

Spomínam, čo sa stalo Novému Zélandu a Greenpeaceu a ako je aj teraz stále dôležité, čo sa stalo vtedy.

Bola som na Warriore, keď sme sa plavili na Auckland 7. júla. Bol tuhý zimný deň ale privítalo nás množstvo lodí. Veľa z nich boli lode Mierovej Flotily. Skupiny ľudí, ktorí sa vydali na more a protestovali zakaždým, keď sa do našich vôd dostavili lode s nukleárnym pohonom alebo jadrovými zbraňami.

Tentokrát vítali jedného zo svojich.

Veľmi dobre si pamätám, ako sme plávali k brehu za tmy pred východom slnka. Bola som na stráži od 12:00 do 4:00 a cítila som Nový Zéland pred tým, ako som ho videla. Vracala som sa domov po siedmych rokoch a vracala som sa domov ako súčasť Greenpeace, ktorý bol vtedy oveľa menšou organizáciou ako je teraz – ale rovnako odhodlanou.

Niečo z toho, čo sa stalo v roku 1985 Warriorovi, zmenilo organizáciu na to, čo je dnes. A to nehovorím o peniazoch, ktoré nám dávali ľudia, aby sme mohli znovu vyplávať.

Rainbow Warrior bol v regióne kvôli protijadrovej kampani. Zahŕňala aj pomoc 360 členom komunity na Rongelape presídliť sa z ich domovského ostrova na Maršalove ostrovy v severnom Pacifiku, aby unikli kontaminácii z amerických testov jadrových zbraní.

Navštívili sme Karibati a Vanuatu – dve krajiny, ktoré sa snažili zabrániť Japonsku, aby vyhadzovali rádioaktívny odpad zo svojich elektrární do Mariánskej priekopy.

To vtedy krajiny s jadrovými elektrárňami robili so svojím odpadom, naložili ho do sudov, zaliali betónom, odviezli ho na more a vyhodili ho cez palubu. Problém vyriešený, zišiel z očí zíde z mysle.

Prišli sme na Nový Zéland na dva týždne, aby sme doplnili zásoby a odišli na východ na Murorou vo Francúzskej Polynézii, kde chystali Francúzi jadrové testy. Našim plánom bolo zastaviť testy spolu s flotilou lodí z Nového Zélandu.

Plaviť sa na Murorou z Nového Zélandu nebolo ľahkou úlohou v strede zimy proti vetru. Je to asi tak mesiac nepohodlnej plavby pre viacero lodí a to sa tam len dostanete. Množstvo ľudí si zobralo voľno v práci, opúšťali svoje rodiny a plánovali byť preč celé mesiace. Vedomie o hrozbe jadrových testov na Novom Zélande a v celom regióne bolo tak veľmi silné.

Časom sme dosiahli Bezjadrový Južný Pacifik a Bezjadrový Nový Zéland – a to čo sa stalo na Rainbow Warriore v tú studenú noc pred 27 rokmi hralo významnú úlohu v splnení tohto cieľa.

Francúzska vláda vyslala tím tajnej služby, ktorý prišiel na lodi s výbušninami a lietadlom s cieľom uistiť sa, že Rainbow Warrior neopustí brehy Nového Zélandu. V strede noci umiestnili potápači dve bomby na bok lode pod vodou a bez varovania, počas toho, čo ľudia spali, bomby vybuchli. Výbuchy potopili loď za štyri minúty a zabili Fernanda Pereiru, nášho fotografa.

Je to celý príbeh – o tom, ako chytili dvoch čudných nespôsobilých francúzskych agentov a ako bolo odhalené spiknutie francúzskej vlády. Ako malý Nový Zéland a jeho vytrvalá polícia dokázala zatknúť dvoch francúzskych agentov tajnej služby a vyzdvihla potopený Warrior v strede rušného prístavu.

Pobúrilo to celý Nový Zéland a šokovalo svet. Správa zahltila večerné správy, ranné správy a prvé stránky na mesiace. Vyplnilo to naše životy a naučilo nás to niekoľko hodnotných lekcií.

Bola to nesmierna tragédia a hrozný šok pre nás všetkých na palube a na Greenpeace. Naša francúzska kancelária sa musela na čas zavrieť kvôli vyhrážkam.

Najväčšou stratou bol samozrejme Fernando. Loď nahradíte, aj keď bol Warrior viac ako len trup, drevené paluby a stožiar.

Fernando Pereira

Bombový útok bol šokom aj pre Nový Zéland, uvedomujúc si, ako môže spojenec, spriatelená krajina urobiť niečo také. Spojilo to históriu Greenpeace a Nového Zélandu, pretože sa to nestalo len organizácii, stalo sa to aj národu.

V dňoch a týždňoch po útoku, bola kancelária Greenpeace plná darov od ľudí, nielen peňazí ale aj spacích vakov, oblečením, jedlom, hygienickými pomôckami, ponukami domov, kde môže posádka prespať – stačilo len povedať, čo potrebujeme.

Newmans – firma, ktorá požičala dodávku francúzskym agentom, v ktorej ich chytili, poskytla Greenpeace dve autá na mnoho mesiacov.

Bolo jasné, že francúzska vláda nerozumela, prečo bol Greenpeace úspešný, ak si myslela, že nás zastaví násilím.

Po útoku sme zistili, že jeden z francúzskych agentov u nás pracoval v kancelárii ako dobrovoľník mesiace pred príchodom Warriora, zhromažďoval informácie a posúval ich ďalej.

Bolo by ľahké, aby sa stal Greenpeace uzavretou a paranoidnou organizáciou, ktorá by už viac neprijímala dobrovoľníkov a bála sa transparentnosti. Ale nestalo sa tak. A nestratili sme ani naše zanietenie pre nenásilie a práve preto francúzska misia zlyhala a iba nás posilnila.

Napokon nás to spravilo ešte viac zanietených pre nenásilie ako účinnú silu na pozitívnu zmenu. Znovu sa potvrdila nesprávnosť myšlienky, že jadrové testy a zbrane sú prostriedkom globálnej bezpečnosti. Prebudilo nás to do nečakaného nebezpečenstva štuchania do šelmy. Ukázalo nám to, že sme trafili do čierneho a že musíme vytrvať.

Trvalo desiatky rokov vytrvalého odporu na zastavenie nukleárnych testov a bolo na to potrebných veľa z nás, vo veľa krajinách a organizáciách, ktorí sme pracovali spolu.

Naučili sme sa lekciu, ktorá je dnes veľmi relevantná, keď bojujeme s medzinárodnými ropnými gigantmi, odhodlanými riskovať všetko, len aby ťažili ropu v Arktíde a v hlbokých moriach pri Novom Zélande.

Spomínanie si a rozprávanie o našej histórii je dôležité, nie len preto, že nás to rozplače alebo rozosmeje, ale aj preto, že nám to pomáha si pamätať a inšpiruje nás to pokračovať.

Bunny a Hanna

Bunny McDiarmin (vľavo) bola členkou posádky prvého Rainbow Warriora v čase útokov francúzskej tajnej služby. Dnes je riaditeľkou kancelárie Greenpeace na Novom Zélande.