Predtým než vyrazím by som sa s vami chcela podeliť o dôvody, pre ktoré som sa rozhodla vyliezť na 100 metrovú ropnú plošinu. Tá sa týči na zadnej časti nákladnej lode a tá sa hojdá uprostred Tichého oceánu. Len aby bolo jasné. Nie je to len protest proti ťažbe Shell-u  v Arktíde. Toto rozhodnutie som nechcela urobiť  ako nejaký ambiciózny čin bez rozmyslenia. Robím to z hlbokej frustrácie z niečoho, čo je väčšie ako ja. A po rokoch hlbokého skľúčenia, počas ktorých som sa cítila úplne bezmocná, som konečne našla vnútornú odvahu niečo s tým urobiť.

Dospievala som na prahu 21. storočia a videla som nespočetné množstvo reportáží, ktoré zdôrazňovali závažnosť klimatických zmien. Keď som v roku 2012 začala študovať environmentalistiku, ešte viac som si začala uvedomovať, aké veľké ohrozenie predstavuje klimatická zmena pre našu prírodu a samotné prežitie.   Jedno sychravé ráno som počúvala ako moja spolužiačka číta správu o tom, že ak budeme pokračovať v spaľovaní fosílnych palív tak ako doteraz, okolo 80 % živočíšnych a rastlinných druhov v roku 2050 vyhynie(!). Možno sa pýtate, o aké druhy presne ide, ale na tom nezáleží - v každom prípade, keď ich uhynie 80 %, tak sme v háji. 

Predstava takejto budúcnosti je dosť príšerná. Tento pocit som už mávala bežne. S každou novou správou, ktorú som prečítala, vyzerala veda oveľa strašnejšia, dramatickejšia a táto katastrofická budúcnosť bola hmatateľnejšia s dvoma, štyrmi, alebo dokonca šiestimi stupňami oteplenia. 

Myšlienky na takúto budúcnosť mi vírili v hlave. Zmocnila sa ma úzkosť a bola som nahnevaná, smutná a frustrovaná. Časom som sa prichytila pri tom, že sa mi chce plakať zakaždým, keď som počula o plánoch našej vlády otvárať stále nové a nové uhoľné bane.Chcela som zatriasť každým, kto mi povedal, že sa naša ekomonika spoliehala na fosílne palivá, a že bez nich by sme na tom boli oveľa horšie. Haló, spamätajte sa! 

Zaregistrovala som sa teda do každej organizácie, ktorá sa snažila zastaviť využívanie fosílnych palív. Písala som listy, pomohla vyrobiť transparenty, rozdávala som letáky, nabádala ľudí, aby podpísali petície, organizovala som rôzne akcie a protestovala proti expanzii fosílnych palív.Niekedy sa možno človek cíti neadekvátne, keď vyrába tzv. papiermaš (paper-mache) = uhoľnú masku z papiera, ako prostriedok na ochranu sveta (áno, dala som si na hlavu hrču papierového "uhlia", keď som protestovala na baníckej akcii). Avšak pokiaľ môžem povedať, všetko pomáha. Vždy, keď niečo podniknete, ľudia si to všimnú, povedia o tom svojim priateľom, zamyslia sa nad problémom a snáď si aj uvedomia, že aj oni môžu niečo spraviť. Ako povedala Margared Mead, „nikdy nespochybňuj, že malá skupina rozumných, zasvätených ľudí môže zmeniť svet. V skutočnosti je to jediná vec, ktorá ho kedy zmenila.“ 

Hnutie pre zmenu, ktorú potrebujeme, už rastie. A môžem vás uistiť, že veľké spoločnosti si to začínajú všímať. Boja sa až tak, že sú ochotné míňať miliardy na lobovanie u vlád. Zúfalo bojujú, aby sa zmocnili posledných zvyškov fosílnych palív a vyžmýkali ich už aj z tých najizolovanejších oblastí. História nám ukazuje, že veľké spoločnosti a vlády veľmi dobre rozumejú moci spoločenských hnutí. Ropné spoločnosti sa desia toho, čo toto vzrastajúce hnutie robí.

Ťažba v Arktíde je fakt chorá. Spoločnostiam už aj tak patrí 80 % fosílnych palív sveta. Technológia čistenia vysoko pravdepodobných ropných škvŕn, na ktorú sa Shell spolieha, je akurát taká užitočná, ako sánky v lete. Podľa jednej zo správ vlády USA (BOEM) je 75 %-ná šanca úniku ropných škvŕn, ak povolia ťažbu v plnom rozsahu. Všetci dobre vieme, že nemajú prostriedky na to, aby zmiernili rozsiahlu deštrukciu, ktorú by nepočetné barely ropy mohli vyvolať. Podľa mňa je psychopatické podpísať spustošenie jedného z najčistejších prírodných prostredí na svete, aktívne ignorovať pobúrenie spoločnosti a vedome urýchľovať klimatickú zmenu, ktorá ohrozuje naše prežitie, iba kvôli tomu, aby si niekto napchal vrecká.

Mojou hlavnou motiváciou, pre ktorú som sa rozhodla vyliezť na ropnú plošinu spoločnosti Shell, bolo inšpirovať druhých, aby nabrali odvahu urobiť niečo so spoločnosťami a vládami, ktoré ignorujú neodškriepiteľnú skutočnosť klimatickej zmeny a umožňujú spaľovanie vyčerpateľných fosílnych palív.

Cítim, že opakujúce sa zlyhanie našich vlád a korporácií ochraňovať našu planétu je výzvou pre nás. Musíme zakročiť. Práve teraz máme príležitosť spolupracovať a budovať budúcnosť, ktorú chceme, ale tá môže rýchlo zmiznúť, takže si musíme švihnúť.

Trčať niekde 40 metrov vo vzduchu za polárnym kruhom uprostred Tichého oceánu nie je pre mňa práve predstava ideálnej zábavy. Ale napriek pocitu nevoľnosti, strachu z výšok, morskej choroby, vyprázdňovania sa do vrecka, snaženiu sa čo najlepšie vyrozprávať môj príbeh a riskovaniu väzenia, pevne verím, že to všetko bude stáť za to.

Ak spojíme svoje hlasy a dáme svetu vedieť, že sme kreatívni, zasvätení pre správnu vec, a že sa len tak ľahko nevzdáme a neodídeme preč. Teraz sa môžeme zastať planéty. Teraz môžeme vyjadriť svoj názor. Tvoríme nezastaviteľné hnutie. A ideme ukázať Shell-u a fosílnemu priemyslu, že ničenie našej planéty nemá budúcnosť.

 

Preložila naša dobrovoľníčka Miroslava Hodásová.