"NÁS NIKTO NECHRÁNI"

Rozhovor s vodcom Indiánov – Benki Piyãkom

Story - 6. februára, 2015
Benki Piyãko, vodca Indiánov v Amazone, v rozhovore povie viac o vykorisťovaní, smrti a jednom milióne nových stromov určených pre Amazonský dažďový prales.

Mlčí, pôsobí chladne a zdržanlivo. Taký je Benki Piyãko, vodca amazonského indiánskeho kmeňa Ashaninka, ktorého privítali na pôde organizácie Greenpeace v Hamburgu. Ale hneď ako s ním začnete viesť rozhovor, narovná sa, jeho pohľad zmäkne a upriamuje svoju pozornosť na osobu, s ktorou komunikuje. Hovorí o svojom kmeni, o svojom domove -Brazílii. ale aj o nedostatkoch a nástrahách, ktoré tam striehnu. Len pred tromi mesiacmi zavraždili v hraničnej oblasti medzi Peru a Brazíliou jedného z jeho veľmi dobrých priateľov a spolubojovníkov za ochranu životného prostredia a ľudských práv. Spolu s ním zabili aj ďalších troch aktivistov. „Ako zvieratá,“ hovorí  Piyãko. Zrazu, keď sa rozhovorí o svojej domovine,  korupcii v politike a drevárskej mafii, ktorá sa neštíti ani zabíjania, mení sa na  zaangažovaného a čulého človeka.

Greenpeace: Váš spolubojovník a aktivista za ochranu životného prostredia, Edwin Chota,  zomrel. Nedostávate vo svojej krajine pomoc zo strany vlády?

Benki Piyãko: Edwin, ktorý tak ako ja, patril do kmeňa Ashaninka, žil v Peru. Podpora od vlády je tam ešte nižšia ako v Brazílii. Keď sme sa stretli, bol Edwin zúfalý, pretože drevárska mafia ohrozuje kmene Indiánov a bezohľadne ničí dažďový prales. Spoločne sme sa pokúsili získať podporu v boji proti ilegálnemu výrubu dažďového pralesa. Ja sám som sa obrátil na viaceré organizácie, okrem iného aj na Greenpeace a spravil som mnoho videozáznamov, kde som natočil ilegálne vyklčovávanie. Problémom však je, že guvernér regiónu je zároveň  aj jedným z najväčších obchodníkov s drevom. Preto, samozrejme, nemal záujem spolupracovať na našej ochrane. Nakoniec Edwin Chota a ďalší traja aktivisti zomreli, lebo riskovali svoj život za ochranu svojej vlasti. 

Aj Vám sa pravidelne vyhrážajú. Ako sa s tým vyrovnávate?

Som veľmi smutný, keď zomierajú moji spolubojovníci. No zároveň ma to aj posilňuje v boji bez zbraní proti drevárskemu priemyslu a za práva môjho kmeňa. Chcel by som mierovými cestami a pomáhať ostatným. Avšak vláda v Peru vo mne vidí hrozbu, lebo prepájam a spájam spoločenstvo kmeňa Ashaninka. Práve kvôli tomu sa mi neustále vyhrážajú. Ochranu zo strany brazílskych úradov nemôžem očakávať. No i napriek tomu  vytrvalo vyhľadávam i ďalších príslušníkov z kmeňa Ashaninka. Musíme predsa držať spolu, vzájomne sa striedať, podporovať a stretávať. 

Benki Piyãko a Edwin Chota

 

Prosím, porozprávajte nám niečo o svojom kmeni.

Ku kmeňu Ashaninka v Brazílii patrí 1300 ľudí, ktorí žijú v štyroch oblastiach v spolkovom štáte Acre. Moje spoločenstvo pozostáva z približne 600 ľudí. Žijeme na území niečo vyše 87 200 hektárov. Túto oblasť v roku 1992 pre náš ľud uznala brazílska vláda za chránenú zónu. Na rozdiel od Peru, kde tieto územia oficiálne nie sú uznané, hoci tu žije 60 000 až 100 000 prívržencov tohto kmeňa. To následne vedie k neustálym konfliktom. 

Ako sa tieto konflikty prejavujú?

Od roku 1980  do Brazílie aj Peru preniká čoraz viac drevárskych firiem, aby ilegálne klčovali stromy. Keď sa proti nim postavíme, začnú sa  nám vyhrážať drevorubači. Zo strachu sa potom mnoho prívržencov kmeňa Ashaninka stiahne do odľahlejších území. Avšak medzičasom sme sa dostali do toho bodu, keď už niet kam ujsť. Už nemáme miesta, kde by sme našli ochranu.

Dostávate vôbec od niekoho pomoc a podporu?

Existuje niekoľko neštátnych organizácií, ktoré sa zasadzujú o ochranu nášho kmeňa a sú v neustálom kontakte s našou vládou. Avšak nepoznajú problémy nášho regiónu do úplného detailu, takže momentálne toho veľa  nedosiahnu. A malé spoločenstvá ako je napríklad to naše, často „nepočuť“. 

Hovorili ste aj so zástupcami vlády v Peru a Brazílii?

Párkrát. Objasnili sme im, že firmy na našom území v Brazílii praktizujú ilegálne odlesňovanie. V Peru  predložili hovorcom môjho ľudu  dokumenty, podľa ktorých nám drevárske firmy mali zabezpečiť centrá pre vzdelávanie a zdravie, ako akúsi kompenzáciu za odlesňovanie. To však boli len prázdne sľuby na papieri. Ani vláda, ani drevársky priemysel tieto plány doteraz nezrealizovali. 

Vy sám stojíte za zrodom dvoch vzdelávacích projektov…

Áno, pretože vzdelávanie a jednota sú tým základným stavebným kameňom. Kvôli tomu sa vytvárajú aj od roku 2007 vo vzdelávacích centrách „Yorenka Atame“ v osade Marechal  Thaumaturgo v spolkovom štáte Acre modely osvojovania si zaobchádzania so životným prostredím a ochranou prírody. Všetky majú svoj základ vo vedomostiach Indiánov, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Súčasne pracujeme na projekte „Beija Flor“ s indiánskymi aj neindiánskymi deťmi a mladistvými z Marechal Thaumaturgo. Je  totiž mimoriadne dôležité, aby mladí ľudia spoznávali možnosti ochrany ekosystému dažďového pralesa čo najskôr, aby ich dokázali aj následne aplikovať v praxi a aby svoje poznatky mohli odovzdávať ďalej. V tomto centre sa naučia šetrne pracovať s prírodnými zdrojmi, rozvíjať, trvalo udržiavať a využívať miestnu biodiverzitu. Okrem iného si osvoja aj techniky, ktoré umožňujú opätovné zalesnenie už vyklčovaných oblastí. 

Ako opätovne zalesňujete?

Od roku 2000 sme zasadili už viac ako jeden milión nových stromčekov. Najnovšie spolupracujeme aj s poľnohospodárstvom. Chceli by sme vypestovať domáce ovocie, a tým posilniť miestne hospodárstvo. Napriek tomu ešte existujú rozľahlé územia, ktoré sú vyklčované a treba ich znovu zalesniť. K tomu potrebujeme druhovú rozmanitosť, ktorá zabezpečí, že dažďový prales prežije. Nikto sa však o to nezaujíma, preto to berieme do vlastných rúk. 

Dostávate aj nejaké finančné prostriedky na podporu?

Nie zo strany vlády, ona nám neprispieva. Namiesto toho buduje stále viac priehrad, ktoré ničia prírodu. Treba si uvedomiť, že sem idú aj vaše peniaze. Je to však príroda a Indiáni, ktorí za to platia krutú daň. No existujú medzinárodné podporné projekty, zastrešované napríklad aj nemeckou vládou, ktoré sa podieľajú na zalesňovaní v Peru i v Brazílii. Tá však musí presne kontrolovať, kam jej peniaze skutočne idú – naozaj sa jej finančná podpora využíva v projektoch na ochranu životného prostredia?

Ako vám môžu ľudia pomôcť?

Najdôležitejšie je, aby sa o našich projektoch a dejinách hovorilo. To zabezpečí tlak na vládu a možno to podnieti aj jej konanie v tejto veci.

Čo si želáte do budúcnosti?

Veľké drevárske firmy a hospodárske veľmoci zatvárajú pred našimi problémami oči. Život obyčajných ľudí a životné prostredie ich necháva chladnými. Aj politici konajú často iba v záujme priemyslu. Prial by som si, aby existovala politika, ktorá nefinancuje len priehrady, ale trvalo udržateľné projekty, ktoré dažďové pralesy rešpektujú a chránia.

 

Z web stránky Greenpeace Nemecko preložila naša dobrovoľníčka Monika Fúrová.

 

 
 

 

Kategórie