Fukušima - otázky a odpovede

Stránka - 1. marca, 2012
Máte otázky ohľadne havárie v japonskej jadrovej elektrárni Fukušima-Dajiči a následnej situácie? Odpovede na ne ale aj na postoje Greenpeace k jadrovej energetike.

Čo sa stalo v jadrovej elektrárni Fukušima?

Dňa 11. marca 2011 zasiahlo pobrežie Japonska zemetrasenie o sile 9 stupňov richterovej stupnice, po ktorom nasledovalo cunami, ktoré vyvolalo najväčšiu jadrovú katastrofu od Černobyľu v roku 1986. Zemetrasenie a cunami spôsobili úplný black-out v jadrovej elektrárni Fukušima-Dajiči, čo viedlo k zlyhaniu chladiacich systémov. Hoci boli reaktory zastavené, výsledkom bolo prehriatie a roztavenie paliva v reaktoroch č. 1, 2 a 3. V reaktorovej budove sa nahromadil vytvorený vodík, ktorý explodoval a poškodil štyri budovy reaktorov (č. 1 až 4), čím sa otvorila úniková cesta pre masívnu radiáciu z reaktorov a bazénov s uloženým vyhoreným palivom pri reaktoroch. Havária bola nakoniec klasifikovaná ako najvážnejšia hodnotením 7 na medzinárodnej stupnici (INES), čo je rovnaké hodnotenie ako mal Černobyľ.

Aké sú dôsledky jadrovej havárie vo Fukushime?

Únik radiácie do atmosféry z jadrovej katastrofy vo Fukušime sa odhaduje v rozmedzí 10  až 40 % z množstva uvoľneného počas černobyľskej havárie. Našťastie pre japonské obyvateľstvo väčšina spádu nedopadla na pevninu, ale skončila v oceáne, čo má za následok doteraz najväčší únik rádioaktívnych častíc do Tichého oceánu. Morská fauna a sedimenty sú vo veľkých vzdialenostiach aj naďalej kontaminované.

Hoci iba 20% z celkového rádioaktívneho úniku dopadlo na pevninu, veľká časť postihnutých oblastí ostane naďalej veľmi kontaminovaná po celé desaťročia. Približne 13.000 km2 pôdy je kontaminovaných tak silno, že dávky žiarenia tam prekračujú medzinárodný limit 1 milisievert za rok.

Je to už takmer rok, čo si zemetrasenie a cunami vyžiadali životy desiatok tisíc ľudí, avšak následky jadrovej katastrofy vo Fukušime ešte stále pretrvávajú pre viac ako 150 tisíc ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy a mnoho ďalších, ktorí naďalej žijú v zamorených oblastiach. Nebolo o nich postarané, či neboli dostatočné odškodnení. Japonsko je jednou z najlepšie pripravených krajín na zvládanie katastrof. Orgány však zlyhali na každom kroku vo svojej reakcii na pretrvávajúcu jadrovú katastrofu vo Fukušime, čo dokazuje, že žiadna krajina nemôže byť účinne pripravená zvládnuť veľkú jadrovú haváriu a silné uvoľnenie žiarenia.

Čo sa deje na mieste teraz?

Vláda a Tokyo Electric Power Company (TEPCO), majiteľ jadrovej elektrárne Fukušima-Dajiči, vyhlásili, že v decembri 2011 dosiahli stav tzv. „studeného odstavenia", aj keď stále nemôžu určiť presnú polohu alebo teplotu roztaveného paliva v reaktore. Prehlásenie bolo vydané z politických dôvodov, aby sa splnil skorší sľub dosiahnuť studené odstavenie do konca roku 2011. Realita je však taká, že štyri reaktory vo Fukušime stále nie sú v stabilnom stave a uvoľňované rádioaktívne látky naďalej kontaminujú oceán i podzemnú vodu. Úroveň radiácie je stále príliš vysoká na to, aby mohli zamestnanci do reaktorov vstúpiť. Pracovníci naďalej do reaktorov vstrekujú dusík, aby sa zabránilo ďalšej explózii vodíka.
Dokonca aj dnes jadrová elektráreň Fukušima stále uvoľňuje rádioaktívne látky do ovzdušia. V januári 2012 bol únik na úrovni 70 miliónov becquerelov (Bq) za hodinu. Okrem toho TEPCO čelilo niekoľkým malým únikom a veľký únik do oceánu je ešte stále možný.
V súčasnej dobe je v elektrárni viac ako 100 000 ton kontaminovanej vody, ktorá slúžila na chladenie reaktorov, keďže úsilia o dekontamináciu tejto vysoko rádioaktívnej vody zlyhali. Môže trvať až 40 rokov kým sa fukušimské reaktory kompletne vyradia z prevádzky.

Prečo Greenpeace tvrdí, že katastrofa v jadrovej elektrárni Fukušima nebola spôsobená cunami a zemetrasením, ktoré oblasť zasiahli?

Jadrová katastrofa vo Fukušime sa stala predovšetkým preto, že japonské úrady nedokázali urobiť ochranu ľudí svojou najvyššou prioritou; namiesto toho ich viac zaujímala ochrana jadrového priemyslu a jeho zisky. Cunami a zemetrasenie boli len spúšťačom. Vzhľadom k zlému systému zavedenému vládou a regulátormi, nehode sa nedalo predísť: keby neprišlo cunami a zemetrasenie,  tak by ďalšou príčinou podobnej katastrofy bola iná prírodná katastrofa, ľudská chyba alebo technické zlyhanie.

Vláda, regulátori a taktiež TEPCO - prevádzkovateľ reaktorov vo Fukušime – vedeli dlho pred udalosťou 11. marca 2011 o hrozbe zemetrasenia a cunami, na ktoré elektráreň nebola nadizajnovaná, aby vydržala. Je to zrejmé z mnohých zaznamenaných varovaní z univerzity a nezávislých odborníkov od roku 1990, rovnako ako z internej štúdie TEPCO v roku 2007, a správy JNES (Japonská organizácia pre bezpečnosť jadrovej energie) v roku 2008. Napriek tomu, vláda, regulátori a TEPCO nekonali na základe týchto informácií a nezaviedli ochranné opatrenia, ktoré by mohli zabrániť alebo obmedziť škody spôsobené cunami.

Greenpeace tvrdí, že žiadny reaktor nie je bezpečný, všetky sú nebezpečné vo svojej podstate. Aké sú tieto riziká spojené s jadrovými reaktormi?

Všetky komerčné jadrové reaktory obsahujú vo svojich jadrách obrovské množstvo rádioaktivity: ak je čo i len zlomok z nich uvoľnený do životného prostredia, je to dosť na spôsobenie dlhodobej, silnej kontaminácie rozsiahlych geografických oblastí. Toto nie je problém len podivne naprojektovaných reaktorov, napríklad ako ten v Černobyle, ale tento problém sa týka každého reaktora. Najnovšie reaktory z tzv. III. generácie, ako je napríklad francúzsky EPR, sú väčšie a obsahujú ešte viac rádioaktivity ako existujúce modely.

Fukušima toto riziko ilustruje veľmi dobre: mali sme tentoraz šťastie, pretože z reaktorov unikol len malý zlomok radiácie a väčšina z toho bola odviata do oceánu. Napriek tomu boli vážne zamorené oblasti do vzdialenosti 80 kilometrov od elektrárne Fukušima. Oficiálny najhorší možný scenár, ktorý sa dostal na verejnosť až neskôr, ukazuje, že aj veľkomesto Tokio, vzdialené 250 km, by muselo byť evakuované.

Všetky bariéry, ktoré mali vo Fukušime oddeliť žiarenia od životného prostredia a ľudí rýchlo zlyhali a trvalo len 24 hodín kým prvý výbuch vodíka zničil poslednú zostávajúcu bariéru medzi žiarením a atmosférou.

Fukushima je pripomienkou, že „jadrová bezpečnosť" v skutočnosti neexistuje. Existujú iba jadrové riziká týkajúce sa každého jedného z reaktorov vo svete, a tieto riziká sú nepredvídateľné. V každom okamihu by nepredvídaná kombinácia technologických porúch, ľudských chýb alebo prírodných katastrof mohla viesť k tomu, že by sa reaktor vymkol z kontroly.

Jadrový priemysel tvrdí, že riziko vážnej havárie v jadrovom reaktore je malé, len raz za milión rokov. To je veľmi malé riziko.

Katastrofa vo Fukušime znovu dokazuje, že tvrdenia jadrového priemyslu, že pravdepodobnosť závažnej havárie je veľmi nízka, sú jednoducho nesprávne.

Na celom svete je momentálne v prevádzke viac ako 400 reaktorov, takže pri predpoklade jednej vážnej nehody za milión rokov by pravdepodobnosť roztavenia jadra reaktora bola raz za 2500 rokov. Lenže svet za posledných 50 rokov zažil takúto haváriu na 5 reaktoroch, čiže reálna frekvencia je raz za 10 rokov. Takže zatiaľ, čo jadrový priemysel robí zbožné predpoklady o mimoriadne nízkej pravdepodobnosti, dôkazy ukazujú, že havárie sa v skutočnosti dejú 100-krát častejšie.

Ale nie je situácia vo Fukušime len nešťastná náhoda? Iste nikto nemôže očakávať zemetrasenie a cunami?

To, čo sa vo Fukušime stalo, nie je nešťastná náhoda. Stalo sa to z dôvodu zlyhania úradov, keďže bezpečnosť verejnosti nebola ich prioritou. Už v roku 1997 varovali seizmologóvia TEPCO o riziku cunami, ale TEPCO sa rozhodlo tieto riziká ignorovať.  Je iróniou, že po niekoľkých správach a varovaniach v rámci spoločnosti TEPCO a od nezávislých odborníkov, TEPCO informovalo NISA (Agentúra pre jadrovú a priemyselnú bezpečnosť) len štyri dni pred haváriou, že elektráreň by mohla byť zasiahnutá cunami vyšším ako 10 metrov, zatiaľ, čo bola navrhnutá tak, aby odolala cunami do výšky len 5,7 m.

Jadrový priemysel nemôže tvrdiť, že jadrová energia je bezpečná, a potom pripísať veľkú haváriu „smole". Japonský priemysel mal byť pripravený na veľké zemetrasenie s následným cunami, ale toto opäť poukazuje na riziká spojené s reaktormi.

Všetky typy reaktorov majú svoje zraniteľné miesta. Základný problém, ktorý spôsobil roztavenie jadra a vodíkovú explóziu vo Fukušime bola fatálna závislosť ľahkovodných reaktorov (najbežnejší typ reaktora na svete, predstavuje 80% všetkých reaktorov) na aktívnom chladení, ktoré je nutné udržiavať počas mnohých týždňov aj po odstavení reaktora. Tento systém chladenia v reaktoroch Fukušimy vypadol kvôli cunami, ale iná udalosť - alebo kombinácia udalostí - by tiež mohla viesť k strate chladenia, prehrievaniu reaktora a taveniu jadra.

V minulosti sme boli svedkami udalostí, ktoré skoro skončili katastrofálne, ako napríklad v roku 2006 jadrová havária v jadrovej elektrárni Forsmark vo Švédsku. Nebolo tam žiadne cunami a zemetrasenie, ale celá elektráreň utrpela výpadok elektriny a jej záložné dieselové generátory sa nepodarilo spustiť. Scenáru podobnému Fukušime sa našťastie podarilo tesne vyhnúť.

Ale z ožiarenia z Fukušimy zatiaľ nikto nezomrel. Prečo Greenpeace hovorí o katastrofe?

Po prvé, Fukušima už svoje obete má. Vo februári 2012 japonské úrady potvrdili 573 úmrtí vzťahujúcich sa k jadrovej katastrofe vo Fukušime a ďalších 29 je ešte nepotvrdených. Aj keď títo ľudia neboli priamo zabití radiáciou, nezomreli by, keby sa havária reaktora nestala. Taktiež sa tu neberie do úvahy zásadný vplyv na kvalitu života stoviek tisíc japonských občanov, ktorí boli evakuovaní, alebo ktorí naďalej žijú v zamorených oblastiach.

Radiácia v množstvách, ktoré pozorujeme v prefektúre Fukušima, je príliš nízka na to, aby mala okamžité následky, ale postačuje na zvýšenie rizika zdravotných ťažkostí a rakoviny v budúcnosti. Podobne ako fajčenie, nižšie dávky žiarenia nezabijú okamžite, ale majú dlhodobé dôsledky. Môže trvať aj niekoľko rokov alebo dokonca desaťročí, kým sa rakovina a ďalšie choroby objavia.

Ak dáte cigarety deťom, určite by ste neboli schopní po niekoľkých mesiacoch dospieť k záveru, že keďže nikto zatiaľ nezomrel je fajčenie neškodné. Napriek tomu, toto je presne to, čo sa zástancovia jadrových elektrární snažia tvrdiť v prípade katastrofy vo Fukušime o radiácii, ktorá unikla.

Úroveň radiácie, ktorej sú naďalej stovky tisíc ľudí mimo evakuačnej oblasti vystavení, je oveľa vyššia, než je prirodzené pozadie. Medzinárodne uznávaná maximálna dávka umelého žiarenia, stanovená pre verejnosť, je jeden milisievert za rok. Napriek tomu japonské úrady teraz zdvihli túto úroveň na 20 milisievertov za rok, a to vrátane detí a tehotných žien, ktoré sú na radiáciu oveľa náchylnejšie. Veda hovorí, že v budúcnosti možno očakávať aj smrteľné dopady na zdravie obyvateľov spôsobené fukušimskou haváriou.

Greenpeace v Japonsku niekoľkokrát vykonal testy úrovne radiácie, čo ste našli?

Krátko po začiatku havárie ukázalo rozsiahle monitorovanie úrovní radiácie a kontaminácie potravín v oblasti mimo 20-kilomentrovej evakuačnej zóny obklopujúcej jadrový komplex Fukušima, že ďalšie evakuačné opatrenia sú nevyhnutné. Najvyššie úrovne radiácie boli nájdené v tzv. hotspotoch v niekoľkých mestách, kde obyvatelia neboli evakuovaní a nutná bola aj evakuácia tehotných žien a detí v niektorých rizikových častiach miest Fukušima a Korijama. Výrazne zvýšené úrovne radiácie boli nájdené až 60 - 70 kilometrov od havarovaných reaktorov.
Úroveň radiácie nad oficiálny limit bola nájdená v zelenine zo záhrad lokálnych obyvateľov, ktorú odborníci testovali. Trvalo viac ako jeden mesiac, kým vláda uznala závažnosť problému a evakuovala osoby z niekoľkých hlavných hotspotov, lokalít s vysokou koncentráciou rádioaktívneho spádu.

Neskôr v máji Greenpeace s použitím svojej vlajkovej lode Rainbow Warrior II testoval morské riasy pozdĺž pobrežia Fukušimy. Vyzvali sme japonské úrady, aby vykonali komplexné testovanie radiácie morských rias pozdĺž tohto pobrežia, keďže naše prvé testy vzoriek preukázali značne vysokú úroveň rádioaktívnej kontaminácie morských rias, presahujúcu prípustný limit pre konzumáciu potravín. Morské riasy sú základnou zložkou japonskej stravy. Napriek tomu vláda sledovala úroveň radiácie v mori len veľmi obmedzene a nedostatočne na ochranu zdravia verejnosti.

V auguste 2011, viac ako päť mesiacov po katastrofe, merania Greenpeace ukázali, že dávka žiarenia je na niekoľkých školách a mnohých verejných miestach v meste Fukušima vyššia ako medzinárodný bezpečnostný štandard a vyzvali premiéra k neskoršiemu otvoreniu škôl v meste po letných prázdninách.

Viac ako sedem mesiacov po katastrofe, merania Greenpeace zistili rádioaktívnu kontamináciu u viac ako polovice testovaných vzoriek rýb a kôrovcov z piatich obchodných reťazcov v siedmich japonských mestách. Tieto úrovne boli pod japonskou oficiálnou hranicou, ale mali blízko k limitu stanovenému na Ukrajine po černobyľskej jadrovej katastrofe. Tieto kontaminované morské plody stále predstavovali zdravotné riziko, najmä pre tehotné ženy a deti.

Akú kvalifikáciu majú ľudia, ktorí robia pre Greenpeace radiačné testy v Japonsku?

Greenpeace má tím špecialistov, ktorí úspešne ukončili vysokoškolské štúdium a majú svoje osvedčenie. Tiež podstupujú pravidelné praktické školenia. Mnoho z nich má predchádzajúce skúsenosti z práce v teréne v černobyľskej oblasti a z mnohých ďalších misií, vrátane Iraku, kde vykonávali nezávislé merania rádioaktívnej kontaminácie.

Počas vykonávania meraní používame širokú škálu zariadení na monitorovanie radiácie, ako sú monitory kontaminácie, Becquerelove monitory a prenosné gamaspektrometre – okrem toho samozrejme aj osobné dozimetre. Keď sme odobrali vzorky, odoslali sme ich na analýzu do nezávislých laboratórií.

Namerané výsledky sú pravidelne publikované na webovej stránke Greenpeace International http://www.greenpeace.org/fukushima-data

Z jadrových reaktorov môže vyplývať riziko, ale svet potrebuje ich elektrinu, aby naše ekonomiky fungovali a na boj proti zmene klímy, nie?

Jadrová energia, ktorá pokrýva iba niekoľko percent z celkovej svetovej spotreby energie, bola v poklese ešte pred Fukušimou a môže byť nahradená energetickými úsporami a energiou z obnoviteľných zdrojov v najbližších desiatich alebo dvadsiatich rokoch.

Za posledných päť rokov bolo postavených 22-krát viac solárnych a veterných elektrární  (230.000 MW) v porovnaní s jadrovými (10600 MW). Aj keď zoberieme do úvahy ich nižšiu mieru účinnosti, obnoviteľné zdroje postavené iba v roku 2011 sú schopné generovať toľko elektrickej energie ako 16 veľkých jadrových reaktorov.

V minulom roku sme taktiež videli príklady v Japonsku a Nemecku, kde aj rýchle odstavenie jadrových elektrární neviedlo k výpadkom dodávky elektriny alebo ekonomickému kolapsu. Nemecko natrvalo vyplo polovicu zo svojich reaktorov. Dokonca naďalej vyváža elektrinu do zahraničia. Počas chladného počasia vo februári 2012 elektrina vyrobená zo solárnych elektrární v Nemecku pomohla jadrovému Francúzsku uspokojiť extrémny dopyt po elektrickej energii.
Podobná situácia je aj v Japonsku, kde sú v súčasnosti v prevádzke len dva reaktory z 54 a krajina funguje normálne vďaka úsporám energie a lepšiemu využitiu ďalších druhov existujúcich elektrární. Dostupné údaje ukazujú, že emisie skleníkových plynov v krajine sa v roku 2011 nezvýšili, keďže vyššie využitie tepelných elektrární bolo kompenzované úspornými opatreniami v iných častiach energetického odvetvia. Aj keby Japonsko znovu nespustilo žiadny zo svojich reaktorov, tak môže aj naďalej splniť svoje ciele z Kjótského protokolu o znížení emisií skleníkových plynov.

Greenpeace zverejnil scenár Energetickej [R]evolúcie, ktorý ukazuje, ako svet môže postupne do roku 2035 vyradiť jadrové elektrárne a vyhnúť sa budovaniu akýchkoľvek nových reaktorov. Dosiahnuť sa to dá inteligentným využitím energetickej efektívnosti a obnoviteľných zdrojov. Tieto opatrenia by nám nielen pomohli vyhnúť sa jadrovým rizikám, ale spĺňali by tiež ambiciózne zníženie emisií skleníkových plynov, rovnako by zlepšili energetickú bezpečnosť, udržali náklady na energiu pod kontrolou a vytvorili milióny stálych a kvalitných pracovných miest.

Myslí si Greenpeace, že by sme mali jednoducho vypnúť všetky atómové elektrárne hneď?

Radi by sme, ale nebolo by to praktické. V scenári Energetickej [R]evolúcie popisujeme, ako by došlo k vypnutiu všetkých prevádzkovaných jadrových reaktorov na konci svojej 35-ročnej životnosti, pričom by sa nové reaktory už nestavali. 

Aký je problém s pravidlami o zodpovednosti za jadrové škody?

Takmer v každej krajine s jadrovými reaktormi vláda chráni vlastníkov jadrových elektrární od plnej zodpovednosti za spôsobené jadrové škody tým, že určuje vrchnú hranicu zodpovednosti prevádzkovateľa. Ekonomickí analytici poukazujú na to, že zavedenie významných obmedzení zodpovednosti prevádzkovateľov jadrových zariadení môže byť videné ako dotácia jadrovému priemyslu.

Systém, ktorý je v platnosti, chráni zisky jadrového priemyslu a núti verejnosť, aby uhradila náklady havárií. V momente, keď sa niečo pokazí, jadrový priemysel hádže zodpovednosť za riešenie situácie a nákladov za škody na občanov postihnutých jadrovou katastrofou.
Namiesto ochrany ziskov jadrového priemyslu by mali vlády zaistiť, aby bol za všetky náklady v prípade jadrovej katastrofy zodpovedný prevádzkovateľ elektrárne, dodávatelia jej vybavenia a investori, ktorí nové reaktory financujú. Priemysel musí tiež zaistiť plnohodnotné poistenie, aby boli k dispozícii dostatočné finančné prostriedky na kompenzáciu aj v prípade, že spoločnosť zbankrotuje.

Jadrové reaktory vyrábajú tzv. baseload elektrinu (základné pásmo), veterná a solárna energia nie je nepretržitá - tak ako dokážu nahradiť jadrové reaktory?

Národný dopyt krajín kolíše medzi dňom a nocou a medzi jednotlivými ročnými obdobiami. Obnoviteľné zdroje energie sú v skutočnosti vhodnejšie pre kopírovanie krivky dopytu kombináciou rôznych technológií, riadením dopytu po elektrine, a napríklad skladovaním energie z obnoviteľných zdrojov vo vodných elektrárňach. Naopak jadrové reaktory musia byť v prevádzke 24 hodín denne jednak preto, že nie sú dostatočne flexibilné, a tiež, aby sa udržali nízke náklady na výrobu.

Väčšinu obnoviteľných zdrojov energie možno ľahko zapnúť a vypnúť; sú flexibilné a môžu byť použité na uspokojenie meniaceho sa dopytu po energii. Solárne fotovoltické a veterné elektrárne sú samozrejme závislé na tom, koľko je k dispozícii slnka a vetra, ale často sa tieto zdroje medzi sebou vyvažujú a dopĺňajú počas určitých období a zemepisných oblastí; taktiež výkon vodných, geotermálnych, koncentrovaných solárnych elektrární či na biomasu možno podľa potreby zvýšiť alebo znížiť.

Mnoho odborných štúdií už ukázalo, že keď sú riadne naplánované a správne integrované do elektrickej siete, obnoviteľné zdroje môžu dodávať elektrinu rovnako spoľahlivo ako silová elektrina z jadra. Detailné modely a simulácia energetického systému založeného na kombinácii obnoviteľných zdrojov energie boli vykonané napríklad pre Európu a potvrdzujú, že sieť môže fungovať spoľahlivo 24 hodín denne aj za rôznych poveternostných extrémov.

Obnoviteľné zdroje energie sú najlacnejšou a technicky najlepšou možnosťou pre dosiahnutie bezpečnej dodávky energie a pre získanie energetickej nezávislosti pre krajinu ako je Japonsko. 

Ako sa Japonsko vyrovnáva so stratami vo výrobe elektrickej energie, keďže natrvalo stratilo niektoré reaktory a väčšina z ostatných reaktorov nie je v súčasnej dobe v prevádzke? Aký to má vplyv na zabezpečenie dodávok energie a emisie skleníkových plynov?

Japonsku sa podarilo vyhnúť výpadkom prúdu počas odberných špičiek v lete 2011. Aj keď bolo spotrebiteľom doporučené znížiť spotrebu energie o 10 %, povinné obmedzenia týkajúce sa spotreby energie pre podniky, korporácie a iných veľkoodberateľov elektriny boli zrušené už 9. septembra 2011, dva týždne skôr, než sa plánovalo.

Oveľa zaujímavejšie je, že krajina netrpela výpadkami elektriny počas tejto chladnej zimy s častým snežením, kedy sa veľká časť ekonomiky už spamätala zo zemetrasenia a cunami, zatiaľ, čo boli v prevádzke len tri reaktory, v porovnaní s 54 reaktormi v prevádzke v zime v roku 2010. Japonsko pokrylo medzeru stratených jadrových zdrojov približne v rovnakej miere úsporami energie a vyššou efektivitou, rovnako, ako zvýšenou prevádzkou existujúcich tepelných elektrární, bez nutnosti stavať nové elektrárne. Toto sa dialo bez zvýšenia celkových emisií oxidu uhličitého v krajine: CO₂ emisie z energetického sektora v Japonsku zostali rovnaké vo fiškálnom roku 2011 v porovnaní s rokom 2010 a za obdobie od apríla do decembra 2011 boli dokonca o niečo nižšie.
Spotreba elektriny klesla o 5 % na 892 terawatthodín (TWh) v roku 2011. Energia generovaná fosílnymi zdrojmi sa od apríla do novembra 2011 zvýšila o 57 TWh (16,5 %), ale zvýšenie tvorby emisií bolo kompenzované úsporami energie v iných sektoroch. Dovoz fosílneho paliva do Japonska tiež zostal približne na rovnakej úrovni, aj keď sa náklady zvýšili o 3 bilióny japonských jenov v dôsledku vyšších cien komodít.

Ďalšia výzva príde v priebehu spotrebnej špičky v lete 2012. Ak nebude povolené znovuspustenie žiadneho z reaktorov v krajine, znamená to, že Japonsko bude v tom období úplne bez jadrovej energie. Kým sa jadrový priemysel a jeho zástancovia snažia tvrdiť, že existuje riziko black-outov, v januári tohto roku boli odhalené predtým utajené dokumenty, ktoré poukazujú na to, že Ministerstvo hospodárstva, obchodu a priemyslu (METI) predpovedá, že aj bez elektriny z jadrových reaktorov v lete 2012 nebudú žiadne nedostatky energie. Namiesto toho METI predpokladá 6 % prebytku vo výrobe, vrátane výroby z obnoviteľných zdrojov energie zodpovedajúcej až siedmym reaktorom.

Dlhodobejší postup bude samozrejme veľmi závisieť od nových politických rozhodnutí vlády. Ak v roku 2012 nastane úplné odpútanie sa od jadrovej energie, existuje k tomuto cieľu reálna cesta, a zároveň aj splnenie záväzkov na zníženie emisie skleníkových plynov do roku 2020.

Jeden z možných scenárov pre dosiahnutie vyradenia jadrovej energie bol minulý rok uverejnený organizáciou Greenpeace v národnom japonskom scenári Energetickej [R]evolúcie. Tento scenár kombinuje zvýšenie energetickej efektívnosti a zvýšenú výrobu z obnoviteľných zdrojov energie, aby Japonsko bolo schopné splniť svoj cieľ o znížení emisií skleníkových plynov o 25% do roku 2020 v porovnaní s rokom 1990, a to výhradne s vnútroštátnymi opatreniami, bez použitia ofsetov. Ide o ambicióznejšie domáce zníženie emisií, než plánovala vláda pred jadrovou katastrofou.