Nakladanie s vyhoretým palivom

Stránka - 5. septembra, 2011
Jadrová energia sa využíva viac ako 50 rokov. Celý jadrový palivový cyklus – od ťažby a obohatenia uránu po prevádzku a vyradenie reaktorov – produkuje obrovské množstvo nebezpečných rádioaktívnych odpadov, no „riešenie“ tohto rádioaktívneho dedičstva sa stále ešte len musí nájsť.

Jadrový odpad je kategorizovaný podľa úrovne svojej rádioaktivity a podľa toho, ako dlho ostáva nebezpečný. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) odhaduje, že jadrový priemysel produkuje každý rok približne 200 000 m3 materiálov, ktoré nazýva „nízko a stredne aktívnym odpadom“ a približne 10 000 m3 ešte nebezpečnejšieho „vysoko aktívneho odpadu“. Tieto údaje nezahŕňajú vyhorené jadrové palivo, ktoré je taktiež vysoko rádioaktívnym odpadom.

Vyhoreté jadrové palivo je jedným z najnebezpečnejších materiálov, aké sa na svete nachádzajú a pravdepodobne najnebezpečnejší odpad, aký kedy človek vyprodukoval. Dlhodobá silná rádioaktivita a toxicita, riziko jeho zneužitia pre jadrové zbrane, znamenajú ako pre životné prostredie, tak pre zdravie človeka obrovské riziko. Vyhoreté palivo z klasických jadrových reaktorov obsahuje 96 % uránu, 1 % plutónia a 3 % zmesi štiepnych produktov, ktoré zahŕňajú hlavne rádioaktívne izotopy stroncia a cézia.

Človek stojaci v blízkosti vyhoretého jadrového paliva, by obdržal smrteľnú dávku žiarenia v priebehu niekoľkých sekúnd. Rádioaktívne izotopy sa síce časom rozpadajú a rádioaktivita postupne klesá, ale aj po 100 tisíc rokoch bude tento odpad pre človeka nebezpečný. Aj po tejto dobe je totiž aktivita prírodného uránu ešte veľmi vysoká. Vyhoreté jadrové palivo sa nedá ani mechnicky ani chemicky zlikvidovať. Nutná je jeho dokonalá izolácia od vonkajšieho životného prostredia, aby sa zabránilo jeho rozšíreniu do prostredia.

Vyhorené jadrové palivo, ktoré sa v reaktore čiastočne „spálilo“, sa väčšinou skladuje v okolí reaktorov a čaká na trvalé „riešenie“. V podstate jediným riešením, na aké jadrový priemysel doposiaľ prišiel je vybudovanie hlbinného úložiska.

Je treba 240 000 rokov, aby sa rádioaktívne plutónium – ktoré sa nachádza vo vyhorenom palive – rozpadlo na úroveň, ktorá je bezpečná pri ožiarení človeka. To je dlhší čas ako je na Zemi súčasný človek (200 000 rokov). Neexistuje záruka, že tieto látky budú bezpečne uložené po taký dlhý čas, a že v budúcnosti nedôjde k takým geologickým procesom, ktoré by toto úložisko narušili a došlo by ku kontaminácii vody či pôdy.

Riešenia, ktoré zlyhali

Jadrový priemysel vie, že nebezpečný rádioaktívny odpad je vážnou prekážkou pre výstavbu nových reaktorov. Spojitosť medzi vývojom nových reaktorov a nakladaním s jadrovým odpadom sa často zámerne znejasňuje. V posledných 50 rokoch sa minuli miliardy dolárov na výskum a vývoj v snahe nájsť riešenie, ale neúspešne.

Nápady nemajú konca, predkladajú sa fantastické scenáre od vŕtania dier do zemského jadra až po vystreľovanie odpadu na Slnko. V minulosti sa nízko aktívny odpad ukladal do mora ako „riešenie“ na mnoho rokov. Tvrdilo sa, že keď je hlboko pod vodou, nikto nebude priamo vystavený riziku, potrvá veľa rokov, kým sa sudy s odpadom rozložia a verilo sa, že po rozriedení v rozľahlých oceánoch budú rádioaktívne materiály neškodné. Tento postoj sa akceptoval, až kým sa nepreukázalo, že nebezpečné rádioaktívne prvky sa hromadia v sedimentoch a v morských rastlinách a živočíchoch v okolí oceánskych úložísk. Po 15 rokoch kampane Greenpeace proti tomuto spôsobu ukladania bola v roku 1993 podpísaná medzinárodná dohoda o zákaze ukladania všetkých rádioaktívnych odpadov do mora.

O situácii na Slovensku sa môžete dočítať tu.