Uránové nebezpečenstvo

Projekty ťažby a spracovania uránu sú príčinou vážnych environmentálnych problémov vo viacerých krajinách sveta. Najmä v menej rozvinutých krajinách s nízkou reguláciou zahraničných investorov problémy pretrvávajú. Dokonca aj World Nuclear Association (WNA), záujmové združenie reprezentujúce jadrový priemysel, pripúšťa, že v niektorých krajinách, ktoré sú významnými producentami uránu, neexistuje legislatíva stanovujúca dostatočné zdravotné, environmentálne a bezpečnostné štandardy. WNA pripravila Etickú chartu, v ktorej predkladá svojim členom pravidlá pre riadenie uránových projektov. Dodržovanie pravidiel charty je však dobrovoľné, ich porušenie neznamená pre ťažobnú firmu žiadnu sankciu. Ani bezpečnostné zásady Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu zhrnuté v dokumente Nakladanie s rádioaktívnymi odpadmi z ťažby a spracovania rúd nie sú pre prevádzkovateľov baní záväzné.

Veľkým problémom pôsobenia uránového priemyslu v krajinách tretieho sveta je ich nízka transparentnosť. Miestni novinári prakticky nemôžu informovať o ich aktivitách. Podľa organizácie IPAO, ktorá organizuje v Senegale vzdelávacie semináre pre afrických žurnalistov, je možné získať v týchto prípadoch pravdivé informácie len vytrvalou investigatívnou prácou.

Ousseini Issa, redaktor časopisu Republican z Nigeru, je presvedčený, že len vďaka práci miestnych médií sa podarilo zmeniť kontrakty medzi vládou Nigeru a francúzskou spoločnosťou Areva. „Vďaka nášmu úsiliu vzrástla cena, ktorú Areva Nigeru platí z 38 na 61 eur za kilogram uránu," hovorí Issa. Verí, že nárast ceny povedie k zvýšeniu príjmov regiónov, v ktorých sa urán ťaží.

IPAO má v Afrike zdokumentovaných množstvo prípadov poškodenia zdravia obyvateľov či kontaminácie vodných zdrojov v dôsledku ťažby uránu. V ich svetle pôsobí deklarované polepšenie priemyslu (napríklad Extractive Industries Transparency Initiative predstavená v roku 2001 Tonym Blairom) ako nepodarený vtip. 

Následky uránovej horúčky

Výroba jadrového paliva z čerstvo vyťaženého uránu vychádza relatívne lacno. Druhou variantou je totiž zmesné palivo (MOX), pri ktorého výrobe sa používa urán a plutónium získané z komplikovaného a veľmi nákladného procesu prepracovania vyhoretého paliva.

Ani ťažba uránu však v žiadnom prípade nie je bezproblémová. Výroba 25 ton uránového paliva – množstva, ktoré potrebuje priemerný reaktor na ročnú prevádzku – za sebou zanechá pol milióna ton hlušiny a viac než 100 000 ton odpadu zo spracovania rudy. Odpady zostanú dlhodobo nebezpečné. Ďalších 114 ton pevného a 1343 kubických metrov kvapalného odpadu vznikne pri konverzii uránu.

Kontaminácie vodných zdrojov v okolí uránových baní a závodov na spracovanie rudy boli doložené v Brazílii, Colorade, Texase, Austrálii, Namíbii a na ďalších miestach. Zásobovanie jadrových elektrární, ktoré jadrový priemysel plánuje v roku 2020 prevádzkovať, ponesie so sebou každoročný prírastok množstva rádioaktívnych odpadov súvisiacich s ťažbou a spracovaním uránu v desiatkach miliónov ton.

Vedľa zbytkového uránu obsahujú uvedené odpady tiež aj tórium, rádium či polónium a uniká z nich nebezpečný radón. V Spojených štátoch stanovil Úrad pre ochranu životného prostredia (EPA) limity pre únik jednotlivých látok z uložených odpadov a uskutočňuje ich monitoring. V chudobnejších štátoch je prax bohužiaľ iná.

Náklady na dlhodobú starostlivosť o odpady z ťažby a spracovania uránovej rudy nie sú započítané do tržnej ceny jadrového paliva, aj keď nemusia byť o veľa nižšie než cena vyťaženého uránu. Situácia okolo ochudobneného uránu, ktorý vzniká ako odpad pri obohacovaní, je podľa Svetového energetického informačného servisu (WISE) ešte horšia.

Ťažba a spracovanie rudy, jej úprava a následná konverzia a obohacovanie uránu sa neobídu bez emisií skleníkových plynov. Celý proces vyžaduje spotrebu fosílnych palív, čo nabúrava predstavu o bezuhlíkovej jadrovej energii. K emisiám skleníkových plynov však často dochádza v iných štátoch než v tých, kde sa spotrebuje jadrové palivo. 

Zoznam pokračuje

Viac než polovica svetových zásob uránu sa nachádza na území Austrálie a Kanady. Austrálska vláda sa domnieva, že krajina bude profitovať z predpokladanej jadrovej renesancie a podporuje rozšírenie ťažby uránu. Miestni odporcovia ťažby verili v zmenu vládnej politiky po víťazstve Labour Party v posledných voľbách, ale doterajšie kroky nového kabinetu tieto očakávania sklamali.

V Severnom Teritóriu sa aj naďalej plánuje rozšírenie skládky rádioaktívnych odpadov bez ohľadu na to, že sa nachádza na území pôvodných obyvateľov Austrálie. Nová vláda nesplnila predvolebný sľub, že zruší legislatívu schválenú predchádzajúcou administratívou premiéra Howarda, v ktorej bolo označených niekoľko lokalít pre uloženie rádioaktívnych odpadov.

Austrálska vláda taktiež v auguste schválila rozšírenie kontroverznej uránovej bane Beverley ISL v južnej Austrálii. Rozhodnutie bolo v miestnych médiách premenované na "bianko šek povoľujúci znečistenie". Odborník na posudzovanie kvality spodných vôd, doktor Gavin Mudd, preveroval dáta, s ktorými pracuje Organizácia pre vedecký a priemyselný výskum (CSIRO) a jednoznačne odporučil, aby boli „nezávisle overené ľuďmi, ktorí neslúžia ťažobnému priemyslu“ (The Epoch Times 2. spetembra 2008).

Na inom mieste v Severnom Teritóriu plánuje firma BHP Billiton do roku 2013 zahájiť prvú z piatich fází rozšírenia známej bane Olympic Dam. Jeho ročná produkcia by mala stúpnuť na 200 000 ton medi, 4 500 ton uránu, 120 000 uncí zlata. Olympic Dam je obrovskou povrchovou baňou, z ktorej vietor odnáša veľké množstvo rádioaktívneho prachu.

Miestni obyvatelia bojujú aj proti otvoreniu novej bane 25 kilometrov južne od Alice Springs. Firma Energy Resources of Australia väčšinovo vlastnená spoločnosťou Rio Tinto očakáva, že v okolí bane Ranger bude možné vyťažiť ďalších 30 až 40 tisíc ton rudy. V auguste firma podpísala zmluvu o dodávke uránového koncentrátu s čínskym odberateľom.

Úroveň bezpečnosti v uránovych baniach je všeobecne nízka, predovšetkým v Afrike. V roku 2002 tu došlo k havarijnému úniku 15 000 litrov uránového roztoku, od tej doby potom bolo zaznamenaných množstvo ďalších únikov – od 50 do 23 000 litrov nebezpečných látok. 

Zodpovednosť by mala siahať aj cez more

Všetky príklady negatívnych dopadov ťažby uránu na okolie by mali byť brané do úvahy pri plánovaní nových jadrových elektrární. Bohužiaľ britská vláda zostáva vo svojom nadšení pre budovanie atómových zdrojov slepá k ich zásadným nedostatkom.

Hrozbu rastúcej ťažby uránu by si malo uvedomiť aj medzinárodné spoločenstvo a trvať napríklad na tom, aby z dôvodov znižovania emisií skleníkových plynov boli podporované len čisté projekty. Konkrétne v prípade flexibilných mechanizmov Kjótskeho protokolu by bolo vhodné, aby nezávislá medzinárodná inštitúcia posúdila, či príslušný projekt využíva obnoviteľné zdroje a prináša dodatočné zníženie emisií.

Zároveň by bolo vhodné ustanoviť medzinárodný kontrolný orgán, ktorý by overoval zdravotné dopady a dlhodobú bezpečnosť všetkých fází jadrového palivového cyklu. 

Urán je najlepšie nechať pod zemou.