Ste tu:
V roku 1987 sa zákaz komerčného lovu veľrýb dostal do platnosti aj pre Japonsko. Napriek tomu stále veľrybárska flotila, využívaná predtým na komerčný lov, vyplávala vo zvyčajnom čase do zvyčajných oblastí vôd Antarktídy, aby ulovila rovnaké druhy veľrýb ako predošlý rok a doviezla ich do Japonska v 15 kg kartónových krabiciach pripravených na predaj. Toto je možné vďaka „vedeckému“ lovu veľrýb.
Keď bola posledná komerčná veľrybárska spoločnosť v Japonsku rozpustená v roku 1987, darovala svoje výrobné a lovecké lode novej spoločnosti, ktorej akcionári boli všetko spoločnosti v minulosti zainteresované v love veľrýb. V rovnakom roku bola založená nezisková organizácia Institute for Cetacean Research (ICR).
Nová spoločnosť, ktorá dnes vlastní veľrybiu flotilu darovala deväť miliónov amerických dolárov ICR. Nasledne si ICR prenajala veľrybiu flotilu od tejto novej spoločnosti a začala s lovom, ktorý však začala vykonávať pod záštitou vedeckého lovu.
Keď začal výskum s dvojročnou „štúdiou dopadov“, mal dva ciele: výpočet biologických parametrov na zlepšenie menežmentu zásob a objasnenie role veľrýb v antarktickom morskom ekosystéme. („Zlepšenie menežmentu zásob“ znamená nájť spôsob dosiahnuť každoročný úlovok veľrýb bez zvýšenia rizika obmedzenia populácie).
Ich cieľom bolo určiť špecifickú úmrtnosť – rovnako ako sú technické tabuľky pre ľudskú úmrtnosť, v ktorých nájdete očakávanú zostávajúcu dlžku života u 45 ročnej osoby. Po niekoľkých rokoch si uvedomili, že to bol príliš zložitý cieľ a tak ho zjednodušili na určenie prirodzenej úmrtnosti.
Prvý „vedecký“ program, nazvaný JARPA, trval 18 rokov a zabil 6778 vráskavcov minke s cieľom zistiť prirodzenú úmrtnosť – M. V roku 2006 sa expertné zasadnutie vedcov z Medzinárodnej veľrybárskej komisie v Tokiu zhodlo (vrátane japonských vedcov), že prirodzená úmrtnosť nebola určená - odchylka od hodnôt M od dát JARPY bola taká široká, že M zostalo prakticky neznáme. Hodnoty boli také rozličné, že dokonca aj hodnota M = 0 nebola vylúčená.
Inak povedané, 18-ročný „výskum“ nebol schopný vylúčiť možnosť, že vráskavce minke sú nesmrteľné! A napriek tomu, že bolo nazbierané obrovské množstvo dát s cieľom zistiť, akú rolu hrajú veľryby v antarktickom morskom ekosystéme, správa zo zasadania poznamenáva, že „nastal relatívne malý progres v určení cieľa“ a cieľ zostal nedosiahnutý.
Ďalšie dva ciele boli pridané v roku 1995 a 1996, ale ani tie neboli naplnené. Napriek neúspechu tohto obrovského probramu, ICR začala s druhým programom, JARPAII, ktorý zabije ešte viac veľrýb. Urobili tak ešte predtým, ako sa konalo zasadnutie k prvému programu. Aká bude teda rola smrtiaceho výskumu v novom programe a čo by mohlo byť namiesto toho vykonané nesmrtiacimi metódami?
Podľa vlády Japonska nový „výskum“ bude zameraný na:
Ale čo to kokrétne znamená, ako to dosiahnu a čo sa z tohto výskumu naučíme?
Monitoring množstva veľrýb je v princípe jednoduchý – spočítate veľryby. Ale prakticky je to zložitejšie, ako sa zdá.
Keď boli analyzováne dáta z 18 rokov prvého JARPA výskumu na zasadnutí vedcov, záver bol, že dáta boli „zhodné so skutočným úbytkom, skutočným nárastom, alebo s približnou stabilitou množstva vráskavcov minke v týchto geografických oblastiach počas trvania JARPY.“ Inými slovami, nič nebolo zistené.
Vek dospelosti vyžaduje zabitie veľryby na preskúmanie nahromadeného ušného mazu u veľryby (niečo ako letokruhy u stromov), ale nič sa nezistilo už počas predošlých 18 rokov, preto sa nezdá, že by mohol nový výskum priniesť nové znalosti. V každom prípade, výskum podobný tomuto vlastne nie je ani potrebný.
Pôrodnosť môže byť teoreticky monitorovaná zo vzoriek biopsie, ale povedalo by nám to len to, čo už vieme – najurastenejšie samice vráskavca minke sú gravidné, ako už vieme z predchádzjúceho „výskumu“.
Monitoring konzumácie koristi a zmeny v hrúbke tukovej vrstvy vyžaduje zabitie veľryby a odváženie obsahu jej žalúdka. Dáta z viac ako 8000 zabitých vráskavcov minke z programu JARPA a JARPAII určili, že vráskavce žerú kôrovce a iba kôrovce. Informácie o veľrybom stravovaní môžu byť určené aj analyzovaním veľrybieho trusu.
Hrúbka veľrybieho tuku nám môže povedať o zdravotnom stave veľryby, čo sa však dá zistiť aj odobratím vzorky biopsie. Odoberanie vzorky odstráni kus tkaniva, ale nezabije ani nezraní veľrybu.
Cieľ merať hladinu znečistenia vo veľrybách bol starostlivo naplánovaný, aby vyžadoval zabíjanie veľrýb. Vyšetrovatelia preskúmajú hladiny ťažkých kovov vo vnútorných orgánoch, napríklad v obličkách a pečeni, ktoré nemôžete získať bez zabitia veľryby. Ale látky, ktoré majú najväčší vplyv na veľryby, organochloriny, sa viažu na tuk, takže môžu byť preskúmané pomocou biopsie.
Zároveň už existuje veľa informácií o ťažkých kovoch vo veľrybách z predošlého programu a ťažko povedať, aký osoh by malo zbierať ich viac. Ak by sme aj potrebolvali viacej dát o ťažkých kovoch, mohli by sa získať z odobratia vzoriek z veľrýb na južnej pologuli, ktoré zahynuli pri nehodách s loďami, alebo štúdiom už odobraných ale neanalyzovaných vzoriek.
Monitoring prostredia radu cetea meraním vodnej teploty, slanosti a ľadu je úplne nesmrtiaca metóda.
Rovnako ako ľudia sa zaraďujú do kmeňov a národov, veľryby sa rozdeľujú na subpopulácie s rôznymy charakteristikami. Napríklad jedna subpopulácia váskavca dlhoplutvého popláva do jednej oblasti porodiť mláďatá, iná subpopulácia pôjde do inej oblasti.
Existujú genetické rozdiely medzi subpopuláciami a tak môže byť štruktúra populácií ľahko určená z analýzy DNA. DNA vzorky môžu byť získané z biopsie ale „výskumníci“ z JARPY tvrdia, že je príliš zložité získať vzorky biopsie v Antarktíde.
Poukazujú aj na to, že zabitím veľryby môže byť jej mäso predané na trhu a tak nahradiť výdavky „výskumu“, kým z biopsie neplynie žiadna finančná náhrada. Ak by sme chceli popísať populáciu veľrýb, dostatočne by sme to dokázali urobiť pomocou biopsie bez zabitia jedinej veľryby.
Cieľ „zlepšenia menežmentu“ je veľká lož v programe založenom na klamstvách, pretože „zlepšený menežment“ jednoducho znamená vyšší komerčný profit. Stvoritelia programu JARPAII v tom majú jasno.
Japonci sa sťažujú na súčasné pravidlá Medzinárodnej Veľrybárskej Komisie (IWC), ktorá by regulovala komerčný lov veľrýb, ak by bol znova spustený. Sú „znepokojení ochranou zásob veľrýb“ a je hlavným cieľom JARPYII nájsť dôkazy, ktoré by zmiernili tieto pravidlá.
Antarktický oceán bol vyhlásený IWC v roku 1994 za veľrybiu rezerváciu všetkými hlasmi, iba Japonsko hlasovalo proti. Takže japonský „výskumníci“ zbierajú dáta, aby navrhli zvýšenie komerčného lovu v oblasti, ktorá je vyčlenená mimo komerčného lovu. Napriek tomu Japonsko vyňalo samé seba zo zákazu komerčného lovu vráskavca minke v ochrannej zóne s tým, že ochranná zóna platí len pre vráskavcov dlhoplutvých a vráskavcov myšokov.
Vedci na celom svete skúmajú veľryby bez toho, aby ich zabili alebo zranili. „Výskumníci“ JARPA trvajú na používaní metód vyžadujúcich zabitie nie preto, že by boli nevyhnutné, ale preto, že dodávajú veľrybie mäso na japonský trh a preto, aby využili možnosť vycvičiť novú posádku, s cieľom udržať veľrybí priemysel nažive.
Nesmrteľné metódy majú veľké výhody oproti smrtelným, pretože umožňujú opakované pozorovanie jedincov. Smrteľné metódy, kvôli svojej podstate dovoľujú len mometku. Keď už je raz veľryba „obhliadnutá“, viackrát už sledovaná byť nemôže. Tento fakt spôsobuje, že sú smrteľné metódy nevhodné na štúdium veľrybieho správania, ako napríklad migrácie, ktoré je vo veľkom záujme vedy.
Keď bola posledná komerčná veľrybárska spoločnosť v Japonsku rozpustená v roku 1987, darovala svoje výrobné a lovecké lode novej spoločnosti, ktorej akcionári boli všetko spoločnosti v minulosti zainteresované v love veľrýb. V rovnakom roku bola založená nezisková organizácia Institute for Cetacean Research (ICR).
Nová spoločnosť, ktorá dnes vlastní veľrybiu flotilu darovala deväť miliónov amerických dolárov ICR. Nasledne si ICR prenajala veľrybiu flotilu od tejto novej spoločnosti a začala s lovom, ktorý však začala vykonávať pod záštitou vedeckého lovu.
Keď začal výskum s dvojročnou „štúdiou dopadov“, mal dva ciele: výpočet biologických parametrov na zlepšenie menežmentu zásob a objasnenie role veľrýb v antarktickom morskom ekosystéme. („Zlepšenie menežmentu zásob“ znamená nájť spôsob dosiahnuť každoročný úlovok veľrýb bez zvýšenia rizika obmedzenia populácie).
Ich cieľom bolo určiť špecifickú úmrtnosť – rovnako ako sú technické tabuľky pre ľudskú úmrtnosť, v ktorých nájdete očakávanú zostávajúcu dlžku života u 45 ročnej osoby. Po niekoľkých rokoch si uvedomili, že to bol príliš zložitý cieľ a tak ho zjednodušili na určenie prirodzenej úmrtnosti.
Prvý „vedecký“ program, nazvaný JARPA, trval 18 rokov a zabil 6778 vráskavcov minke s cieľom zistiť prirodzenú úmrtnosť – M. V roku 2006 sa expertné zasadnutie vedcov z Medzinárodnej veľrybárskej komisie v Tokiu zhodlo (vrátane japonských vedcov), že prirodzená úmrtnosť nebola určená - odchylka od hodnôt M od dát JARPY bola taká široká, že M zostalo prakticky neznáme. Hodnoty boli také rozličné, že dokonca aj hodnota M = 0 nebola vylúčená.
Inak povedané, 18-ročný „výskum“ nebol schopný vylúčiť možnosť, že vráskavce minke sú nesmrteľné! A napriek tomu, že bolo nazbierané obrovské množstvo dát s cieľom zistiť, akú rolu hrajú veľryby v antarktickom morskom ekosystéme, správa zo zasadania poznamenáva, že „nastal relatívne malý progres v určení cieľa“ a cieľ zostal nedosiahnutý.
Ďalšie dva ciele boli pridané v roku 1995 a 1996, ale ani tie neboli naplnené. Napriek neúspechu tohto obrovského probramu, ICR začala s druhým programom, JARPAII, ktorý zabije ešte viac veľrýb. Urobili tak ešte predtým, ako sa konalo zasadnutie k prvému programu. Aká bude teda rola smrtiaceho výskumu v novom programe a čo by mohlo byť namiesto toho vykonané nesmrtiacimi metódami?
Podľa vlády Japonska nový „výskum“ bude zameraný na:
- Monitoring trendu zastúpenia veľrýb a biologických parametrov ako pôrodnosti a veku zrelosti veľrýb.
- Monitoring konzumácie koristi a zmenách v hrúbke veľrybieho tuku.
- Monitoring následkov kontaminácie.
- Monitoring prostredia radu cetacea (rad do ktorého patria aj veľryby), ako sú zmeny v teplote vody, slanosti a ľadu.
- Rozlíšenie štruktúry populácie.
- Zlepšenie menežmentu.
Ale čo to kokrétne znamená, ako to dosiahnu a čo sa z tohto výskumu naučíme?
Monitoring množstva veľrýb je v princípe jednoduchý – spočítate veľryby. Ale prakticky je to zložitejšie, ako sa zdá.
Keď boli analyzováne dáta z 18 rokov prvého JARPA výskumu na zasadnutí vedcov, záver bol, že dáta boli „zhodné so skutočným úbytkom, skutočným nárastom, alebo s približnou stabilitou množstva vráskavcov minke v týchto geografických oblastiach počas trvania JARPY.“ Inými slovami, nič nebolo zistené.
Vek dospelosti vyžaduje zabitie veľryby na preskúmanie nahromadeného ušného mazu u veľryby (niečo ako letokruhy u stromov), ale nič sa nezistilo už počas predošlých 18 rokov, preto sa nezdá, že by mohol nový výskum priniesť nové znalosti. V každom prípade, výskum podobný tomuto vlastne nie je ani potrebný.
Pôrodnosť môže byť teoreticky monitorovaná zo vzoriek biopsie, ale povedalo by nám to len to, čo už vieme – najurastenejšie samice vráskavca minke sú gravidné, ako už vieme z predchádzjúceho „výskumu“.
Monitoring konzumácie koristi a zmeny v hrúbke tukovej vrstvy vyžaduje zabitie veľryby a odváženie obsahu jej žalúdka. Dáta z viac ako 8000 zabitých vráskavcov minke z programu JARPA a JARPAII určili, že vráskavce žerú kôrovce a iba kôrovce. Informácie o veľrybom stravovaní môžu byť určené aj analyzovaním veľrybieho trusu.
Hrúbka veľrybieho tuku nám môže povedať o zdravotnom stave veľryby, čo sa však dá zistiť aj odobratím vzorky biopsie. Odoberanie vzorky odstráni kus tkaniva, ale nezabije ani nezraní veľrybu.
Cieľ merať hladinu znečistenia vo veľrybách bol starostlivo naplánovaný, aby vyžadoval zabíjanie veľrýb. Vyšetrovatelia preskúmajú hladiny ťažkých kovov vo vnútorných orgánoch, napríklad v obličkách a pečeni, ktoré nemôžete získať bez zabitia veľryby. Ale látky, ktoré majú najväčší vplyv na veľryby, organochloriny, sa viažu na tuk, takže môžu byť preskúmané pomocou biopsie.
Zároveň už existuje veľa informácií o ťažkých kovoch vo veľrybách z predošlého programu a ťažko povedať, aký osoh by malo zbierať ich viac. Ak by sme aj potrebolvali viacej dát o ťažkých kovoch, mohli by sa získať z odobratia vzoriek z veľrýb na južnej pologuli, ktoré zahynuli pri nehodách s loďami, alebo štúdiom už odobraných ale neanalyzovaných vzoriek.
Monitoring prostredia radu cetea meraním vodnej teploty, slanosti a ľadu je úplne nesmrtiaca metóda.
Rovnako ako ľudia sa zaraďujú do kmeňov a národov, veľryby sa rozdeľujú na subpopulácie s rôznymy charakteristikami. Napríklad jedna subpopulácia váskavca dlhoplutvého popláva do jednej oblasti porodiť mláďatá, iná subpopulácia pôjde do inej oblasti.
Existujú genetické rozdiely medzi subpopuláciami a tak môže byť štruktúra populácií ľahko určená z analýzy DNA. DNA vzorky môžu byť získané z biopsie ale „výskumníci“ z JARPY tvrdia, že je príliš zložité získať vzorky biopsie v Antarktíde.
Poukazujú aj na to, že zabitím veľryby môže byť jej mäso predané na trhu a tak nahradiť výdavky „výskumu“, kým z biopsie neplynie žiadna finančná náhrada. Ak by sme chceli popísať populáciu veľrýb, dostatočne by sme to dokázali urobiť pomocou biopsie bez zabitia jedinej veľryby.
Cieľ „zlepšenia menežmentu“ je veľká lož v programe založenom na klamstvách, pretože „zlepšený menežment“ jednoducho znamená vyšší komerčný profit. Stvoritelia programu JARPAII v tom majú jasno.
Japonci sa sťažujú na súčasné pravidlá Medzinárodnej Veľrybárskej Komisie (IWC), ktorá by regulovala komerčný lov veľrýb, ak by bol znova spustený. Sú „znepokojení ochranou zásob veľrýb“ a je hlavným cieľom JARPYII nájsť dôkazy, ktoré by zmiernili tieto pravidlá.
Antarktický oceán bol vyhlásený IWC v roku 1994 za veľrybiu rezerváciu všetkými hlasmi, iba Japonsko hlasovalo proti. Takže japonský „výskumníci“ zbierajú dáta, aby navrhli zvýšenie komerčného lovu v oblasti, ktorá je vyčlenená mimo komerčného lovu. Napriek tomu Japonsko vyňalo samé seba zo zákazu komerčného lovu vráskavca minke v ochrannej zóne s tým, že ochranná zóna platí len pre vráskavcov dlhoplutvých a vráskavcov myšokov.
Vedci na celom svete skúmajú veľryby bez toho, aby ich zabili alebo zranili. „Výskumníci“ JARPA trvajú na používaní metód vyžadujúcich zabitie nie preto, že by boli nevyhnutné, ale preto, že dodávajú veľrybie mäso na japonský trh a preto, aby využili možnosť vycvičiť novú posádku, s cieľom udržať veľrybí priemysel nažive.
|
Nesmrteľné metódy majú veľké výhody oproti smrtelným, pretože umožňujú opakované pozorovanie jedincov. Smrteľné metódy, kvôli svojej podstate dovoľujú len mometku. Keď už je raz veľryba „obhliadnutá“, viackrát už sledovaná byť nemôže. Tento fakt spôsobuje, že sú smrteľné metódy nevhodné na štúdium veľrybieho správania, ako napríklad migrácie, ktoré je vo veľkom záujme vedy.
