Koluje taký vtip, že v hociktorej krčme vo Vancouveri v Kanade si môžete prisadnúť k niekomu, kto vám bude tvrdiť, že založil Greenpeace. V skutočnosti však neexistuje jediný zakladateľ — názov, myšlienka, duch a taktiky organizácie majú každý svoj vlastný pôvod.
Napriek tomu niektoré osobnosti z tohto príbehu výrazne vyčnievajú. Tu sú štyri z nich.


Bob Hunter (1941 – 2005)
Bol neúnavným vizionárom a rozprávačom s dušou mystika – Kanaďan Bob Hunter vniesol do začiatkov Greenpeace čosi magické, čo v organizácii žije dodnes.
Od prvého dňa tento dlhovlasý novinár s bradou, ktorý do Greenpeace priniesol aj príbeh z tradície pôvodného národa Cree o „Bojovníkoch dúhy“, nútil svoje okolie myslieť vo veľkom – a potom urobiť ešte o trochu viac. Pre Huntera neexistovali limity: nič nebolo nemožné.
Spojením kreativity, strategického uvažovania a novinárskeho citu pre silný príbeh pomohol – možno viac než ktorýkoľvek iný zo zakladajúcich členov – vytvoriť to, čo dnes celý svet pozná ako typickú „akciu Greenpeace“.
Hunter veril, že médiá môžu spustiť zásadnú zmenu, ak ich využijeme na vizuálne a emocionálne silné odkazy, ktoré sa dostanú do správ a zasiahnu verejnosť na celom svete.Tento prístup fungoval dokonale. Greenpeace sa rýchlo stal známym pojmom v médiách po celom svete.
Hunterova odvaha, vzdor a mediálna intuícia dodnes formuje Greenpeace. Organizácia, ktorú spoluzakladal a na ktorej podobu mal zásadný vplyv, bude navždy niesť jeho odkaz.
Bob Hunter zomrel 2. mája 2005 na rakovinu prostaty vo veku 63 rokov.

David McTaggart (1932–2001)
Bol pragmatický, nerobil ústupky a bol známy svojou nekompromisnosťou – David McTaggart pretavil voľnomyšlienkárske základy Greenpeace do podoby medzinárodnej organizácie. Keď narazil na novinový inzerát novovzniknutej skupiny menom Greenpeace, tento bývalý podnikateľ, pôvodom z Kanady, neváhal. Premenoval svoju plachetnicu na Greenpeace III a vyplával v ústrety francúzskemu jadrovému testu.
Vznikol tak obraz, ktorý sa stal typickým pre Greenpeace – malá loď, ktorá stojí proti jednej z najmocnejších armád sveta.
McTaggart svojím pragmatizmom a podnikavým prístupom vybudoval Greenpeace ako organizáciu. Krátko po tom, čo sa ku Greenpeace pripojil, sa pustil do získavania podpory po celej Európe a v roku 1979 vytvoril novú medzinárodnú alianciu, ktorá zjednotila dovtedy samostatné pobočky. Vzinkol Greenpeace International.
Aj keď filozofia hnutia bola jasná ešte predtým, než sa McTaggart pridal, práve tento neúnavný Kanaďan určil štruktúru a fungovanie rastúceho hnutia. Do roku 1985 mala organizácia, ktorá vznikla na palube malej rybárskej lode, už tri vlastné lode a vyše 50 kampaní po celom svete. Dnes môže Greenpeace riešiť globálne problémy na globálnej úrovni vďaka integrovanej štruktúre a jej základy položil muž, ktorý sa pôvodne vydal na cestu na základe impulzívneho rozhodnutia – no nakoniec zasvätil celý svoj život ochrane životného prostredia.
David McTaggart zomrel pri autonehode 23. marca 2001 neďaleko svojho domova v Taliansku.

Dorothy (1920 – 2010) a Irving Stowe (1915 – 1974)
Ako zanietení pacifisti a celoživotní aktivisti Dorothy a Irving Stowe ani na chvíľu nezaváhali, keď vznikol nápad vyplávať loďou do oblasti jadrových testov.
Ich tolerantnosť zjednotila členov výboru Don’t Make A Wave Committee, ktorí tento plán zvažovali; ich skúsenosti boli inšpiratívne. Ich pokoj a neochvejnosť sa stali duchom celého hnutia. A z tohto hnutia sa zrodil Greenpeace.
„Je neuveriteľné,“ spomínala neskôr Dorothy Stowe, „čo dokáže dosiahnuť pár ľudí sediacich okolo kuchynského stola.“ Práve tam sa začalo stretávať hnutie za jadrové odzbrojenie s ešte len sa rodiacim ekologickým povedomím – a práve charizmatický kvakerský pár poskytoval priestor aj súdržnosť skupine “snílkov”, ktorí mali často na veci úplne odlišné názory.
Stowovci priniesli myšlienky, ktoré sa stali základom hodnôt Greenpeace. Vysvetľovali skupine koncept „svedectva vlastnou prítomnosťou“ (angl. bearing witness) – formy pasívneho odporu, pri ktorej človek osobne ide na miesto nespravodlivosti, aby tam svojou prítomnosťou vyjadril nesúhlas.
Inšpiráciou pre nich sa stal Gandhi a verili, že občania, ktorí konajú s integritou a odvahou môžu vzdorovať aj tým najmocnejším silám. Greenpeace dodnes „prináša svedectvá“ a „hovorí pravdu mocným“.
Irving Stowe zomrel na rakovinu pankreasu 28. októbra 1974 vo veku 59 rokov – len dva roky po založení Greenpeace.
Dorothy, ktorá celý život zasvätila boju za občianske a ženské práva i ochranu životného prostredia, zomrela 23. júla 2010 vo Vancouveri v Kanade vo veku 89 rokov.
Výbor Don’t Make A Wave
V roku 1970 vznikol výbor Don’t Make A Wave (Nerobte vlny), ktorého jediným cieľom bolo zastaviť druhý jadrový test na ostrove Amchitka v Aleutských ostrovoch. Zakladateľmi výboru boli Dorothy a Irving Stoweovci, Marie a Jim Bohlenovci, Ben a Dorothy Metcalfeovci a Bob Hunter. Prvými členmi vedenia boli Stowe, Bohlen a študent menom Paul Cote.



Kanadský ekológ Bill Darnell prišiel so spojením slov, ktoré vystihlo spoločný postoj skupiny – starosť o planétu a odpor voči jadrovým zbraniam. Bob Hunter to neskôr opísal: „Keď sme odchádzali z kostola, niekto ukázal dva prsty v tvare V a zakričal ‚Peace!‘ (Mier!). Bill na to povedal: ‚Urobme z toho Green Peace. (Zelený mier)‘ A všetci sme šťastne zamrmlali Ommmmmm.“
Syn Jima Bohlena, Paul, mal problém dostať tieto dve slová na odznak, a tak ich spojil do jediného názvu: Greenpeace.
Práve Marie Bohlen ako prvá navrhla, aby sa skupina vydala loďou k Amchitke, aby priamo na mieste vyjadrili nesúhlas s plánmi USA. Skupina zorganizovala loď Phyllis Cormack a vyplávala k Amchitke s cieľom „svedčiť svojou prítomnosťou“ – v duchu kvakerskej tradície tichého odporu voči nespravodlivosti.
Na palube boli: kapitán John Cormack (majiteľ lode), Jim Bohlen (Greenpeace), Bill Darnell (Greenpeace), Patrick Moore (Greenpeace), Dr. Lyle Thurston (lekár), Dave Birmingham (inžinier), Terry Simmons (kultúrny geograf), Richard Fineberg (učiteľ politológie), Robert Hunter (novinár), Ben Metcalfe (novinár), Bob Cummings (novinár) a Bob Keziere (fotograf).
Stowovci, ktorí trpeli morskou chorobou, zostali na pevnine a koordinovali politický tlak. Nešiel ani Cote, pretože sa mal čoskoro zúčastniť na olympijských pretekoch v jachtingu, kde reprezentoval Kanadu. Bob Hunter si z tejto prvej plavby odniesol množstvo skúseností, ktoré ďalej rozvíjal – až natoľko, že práve on bol tým, kto najviac formoval jedinečný štýl individuálneho aktivizmu, aký si dnes spájame s Greenpeace. Plavba k Amchitke preslávila skupinu v Kanade. Tá ďalšia zasa rozšírila ich meno do celého sveta.

Amchitka: prvá výprava Greenpeace
V roku 1971 sa malá skupina aktivistov vydala na ostrov Amchitka pri Aljaške, aby sa pokúsila zastaviť americký jadrový test. Peniaze na túto výpravu získali usporiadaním benefičného koncertu, a ich stará rybárska loď niesla meno „The Greenpeace“. Práve tu sa začal náš príbeh. Život na palube Greenpeace lode bol odjakživa plný pestrých postáv, silných názorov, dobrých aj náročných chvíľ. Bob vtedy zjavne nemal najlepšiu náladu a rozhodol sa to vyjadriť netradičným a nenásilným – hoci nie úplne neútočným – spôsobom.
„Prečo tam jednoducho nevyplávame a nezablokujeme tú bombu?“
Najprv to bol len nápad – chvíľkové poblúznenie. Marie Bohlen ho vyslovila len tak, pri rannej káve. Ale ľudia v jej okolí – skupinka kvakerov, pacifistov, ekológov, novinárov a hipisákov – neboli práve známi tým, že by veľké myšlienky odkladali bokom.
O pár týždňov už skupina, ktorá si vtedy ešte hovorila Don’t Make a Wave Committee (Nezdvíhajte vlnu), mala plán. „Ak Američania chcú ten test naozaj uskutočniť,“ povedal Mariin manžel Jim, „budú nás musieť najskôr odtiahnuť preč.“ Keď raz po jednom z týchto stretnutí Irving Stowe, ako mal vo zvyku, zdvihol dva prsty na znak mieru a povedal „Peace“, tichý kanadský ekológ Bill Darnell mu len tak mimochodom odpovedal: „Tak nech je to zelený mier – green peace.“ Keď sa slová nezmestili na odznaky na prvé verejné podujatie skupiny, jednoducho ich spojili do jedného: Green Peace sa zmenilo na Greenpeace.

Koncert
Greenpeace mal svoje meno, no čoskoro sa ukázalo, že predaj odznakov za 25 centov nepomôže nazbierať dostatok peňazí na kúpu lode. Niekto navrhol usporiadať rockový koncert.
O niekoľko telefonátov neskôr Joni Mitchell potvrdila, že bude hrať. Pridali sa kapely Chilliwack a Phil Ochs, a potom Joni ešte zavolala s tým, že privedie aj špeciálneho hosťa – Jamesa Taylora. Všetci sa rozhodli hrať zadarmo.
„Koncert bol vypredaný, bola to najvýznamnejšia alternatívna kultúrna udalosť roka,“ spomína Rex Weyler vo svojej biografii o Greenpeace. Štrnásťtisíc divákov, ktorí zaplnili Pacific Coliseum vo Vancouveri, odchádzalo očarených.
Po koncerte počet účastníkov na stretnutí rýchlo rástol a peniaze sa začali hrnúť. Do konca októbra skupina vyzbierala viac než 23 000 dolárov. Greenpeace bol pripravený vyraziť na cestu.

Cesta
Napriek tomu bola plavba katastrofou. Loď vyplávala z prístavu za súmraku 15. septembra 1971, no čoskoro začali medzi členmi posádky narastať vnútorné konflikty.
„Nikdy sme sa nedokázali vydať tam, kam sme chceli, ani byť na mieste, kde sme chceli byť. A pritom sme sa medzi sebou šialene hádali. Všetko, čo sme robili alebo hovorili, sa zmenilo na neustály boj o moc.“
„Boli sme tam, aby sme zachraňovali svet svojím morálnym príkladom, inšpirovaní kvakermi, no v skutočnosti sme väčšinu času trávili vo vzájomných sporoch, naše egá bojovali, a medzi nami vládli od začiatku až do konca veľké nezhody.”
Ešte horšie bolo, že loď Greenpeace zadržala americká námorná loď skôr, než sa vôbec priblížila k testovaciemu miestu na Amchitke.
Neúspech však môže mať rôzne podoby. Plavba k Amchitke totiž vyvolala veľký záujem verejnosti. Médiá boli nadšené z malej skupiny aktivistov, ktorá sa odhodlala vyplávať napriek obrovským prekážkam – práve tak bola odpálená prvá „mediálna bomba“, ako Bob Hunter nazval prvé akcie Greenpeace.

Začiatok čohosi oveľa väčšieho
„Ako sa ukázalo, všetky moje obavy boli zbytočné,“ napísal Bob Hunter neskôr. „Čas ukázal, že moja zúfalá nálada po návrate nebola na mieste. Výprava sa nakoniec stala úspechom, ktorý presiahol aj tie najdivokejšie sny.“
Jadrová bomba, ktorú sa skupina snažila zastaviť, vybuchla, no ďalšie plánované testy boli zrušené. Päť mesiacov po misii Greenpeace USA úplne zastavili celý jadrový testovací program na Amchitke. Ostrov neskôr vyhlásili za vtáčiu rezerváciu.
„Nezávisle od toho, ako história posúdi celý príbeh, odkaz tejto plavby nie je len príbehom o partii mužov na rybárskej lodi, ale o Greenpeace – organizácii, ktorú celý svet začal milovať aj nenávidieť.“
Dnes je Greenpeace najviditeľnejšou environmentálnou organizáciou na svete, pôsobiacou v viac než 55 krajinách a s viac než 2,9 miliónmi členov po celom svete. Ukázalo sa, že Amchitka bola len začiatkom oveľa väčšieho príbehu.
Greenpeace sa pomerne rýchlo rozrástol na medzinárodnú organizáciu a získal na sile. Napriek tomu, že množstvo ľudí označovalo a aj zvykne označovať Greenpeace za radikálny a niekedy si vyslúži aj nálepku “ekoteroristi”, jediný teroristický čin, ktorý bol v súvislosti s Greenpeace spáchaný, bol spáchaný na nás.
Stalo sa to v roku 1985, keď agenti francúzskej tajnej služby umiestnili výbušninu na našu loď Rainbow Warrior. Po výbuchu na palube zahynul fotograf Fernando Pereira. Dušu dúhových bojovníkov avšak nikto nedokáže. Od tejto tragickej udalosti má Greenpeace už tretiu loď s názvom Rainbow Warrior a ďalšie, ktoré pomáhajú nášmu poslaniu chrániť planétu.
Dnes je organizácia Greenpeace známa najmä svojimi priamymi akciami, ktorými upozorňuje verejnosť na vážne ekologické problémy. Akcie sú však iba špičkou ľadovca tvrdej a serióznej práce, ktorú často nie je až tak vidieť. Greenpeace dnes spolupracuje s uznávanými expertmi a laboratóriami, vedie vedecké výskumy a expedície a snaží sa presadzovať riešenia problémov a pozitívne zmeny.
Počas svojej existenice Greenpeace upozornil na množstvo problémov životného prostredia. Medzi ikonické kampane Greenpeace dnes už patria kampane za záchranu tuleňov, veľrýb, ochrana pralesov, boj s nebezpečnými zdrojmi energie či boj za záchranu Arktídy. Za desiatky rokov existencie Greenpeace dosiahol mnohé víťazstvá, ktoré prispeli k zlepšeniu životného prostredia na celom svete.
Pozrite si príbehy víťazstiev Greenpeace
Slovensko
Greenpeace na Slovensku vznikol v roku 1993 po rozdelení Československa a tým aj spoločnej kancelárie. Od začiatku sa venoval najmä boju proti jadrovej energetike. Počas svojej existencie však postupne kancelária Greenpeace narastala a v roku 2001 sa stala súčasťou regionálnej kancelárie Greenpeace Stredná a Východná Európa (Greenpeace CEE). Našim zameraním však nebol už len boj proti jadrovej energetike. Počas 30 rokov svojej činnosti sa Greenpeace Slovensko venoval toxickým látkam, ťažbe zlata a uránu, ochrane veľrýb, nebezpečným hračkám, GMO, ochrane včiel a poľnohospodárstvu či ťažbe a spaľovaniu uhlia. Tak ako aj iné kancelárie, aj naša sa intenzívne počas rokov zameriava na ochranu klímy, boj proti fosílnym palivám a najnovšie aj bojujeme za rozvoj jedného z konkrétnych riešení klimatickej krízy – energetické spoločenstvá.
Najväčšie úspechy Greenpeace Slovensko:
- Pripojenie Slovenska k IWC – International Whaling Commission, čo zaručilo ďalší dôležitý hlas na ochranu veľrýb a proti prelomeniu moratória na ich lov
- 2000 – Zákaz predaja PVC hračiek – Greenpeace presadil, aby sa na Slovensku nemohli predávať hračky z PVC pre deti do troch rokov.
- 2008 – Pomoc na kampani na zmene legislatívy ohľadom ťažby zlata, ktorá umožnila obciam a mestám dať záväzne stanovisko k zámerom ťažby zlata v ich katastri
- 2010 – Zmeny zákonov upravujúcich prieskum a ťažbu uránu, ktoré viedli k zastaveniu projektov ťažby uránu na Slovensku. Zmeny sa udiali aj s podporou viac ako 100 000 ľudí, ktorí sa podpísali pod doposiaľ najväčšiu offline environmentálnu petíciu na Slovensku.
- 2010 – Zastavenie zámeru novej uhoľnej elektrárne v Trebišove
- Po dlhoročnej kampani v roku 2011 prijíma NRSR environmentálny zákon desaťročia: o starých environmentálnych záťažiach, ktorý je zásadným krokom k začatiu odstraňovania tisícov pozostatkov znečistenia pred rokom 1989.
- Úspešná kampaň za zastavenie trasy ropovodu Bratislava Schwechat priamo cez Žitný ostrov
- 2019 – Slovensko prestane podporovať ťažbu hnedého uhlia v roku 2023 a plánuje zastaviť aj uhoľné elektrárne
- 2023 – baníci Hornonitrianskych baní Prievidza vyťažili baníci poslednú tonu uhlia, čo znamenalo definitívny koniec ťažby uhlia na Slovensku. Okrem baní sa zatvorila aj Novácka elektráreň, kde sa uhlie spaľovalo.